tomu predchádzalo a čo všetko obnáša profesionálny rozhodcovský chlebík, o tom sme sa porozprávali so stropkovským rodákom.

"V malom Stropkove bol pre chlapcov jedinou zábavou futbal. Moje detstvo vyzeralo tak, že keď som prišiel zo školy, hodil som tašku na zem a utekal na ihrisko. Tých priestranstiev na futbal tu bolo veľa. Boli to troj, štvor až päť hodinové zápasy." Zima bola zas vyplnená hokejom. "Mali sme rybník, ktorý keď zamrzol, išli sme tam ráno o deviatej a vracali sme sa za tmy. Najväčší krik som vždy dostal kvôli športu, keď som neprišiel domov na obed."

Venoval sa aj iným športom. Jeho otec je telocvikár, a tak mal vždy kľúče od telocvične.

"Spätosť so športom vyústila do toho, že som sa stal rozhodcom. Svoj život si bez neho neviem predstaviť." Najprv však sníval, že z neho bude veľký futbalista. Zabránilo mu v tom zranenie. "V osemnástich rokoch som absolvoval operáciu kolena a videl som, že futbal už nebudem môcť hrať na sto percent. Hľadal som inú cestu, ako pri ňom zostať a rozhodoval som sa medzi trénerstvom a rozhodcovstvom. Bol som mladý, povedal som si, že na trénerstvo mám ešte čas a ako rozhodca budem aktívne na trávniku. Zašlo to až tak ďaleko, že dnes nie je dôvod venovať sa niečomu inému, ako rozhodovaniu."

Hovorí, že táto práca ho napĺňa a od začiatku mal ambície dostať sa čo najvyššie. "Akonáhle by som zostal na úrovni okresu alebo nejakej štvrtej, piatej ligy, určite by ma to nebavilo. Teraz, keď rozhodujem najväčším klubom, je to zadosťučinenie, ale aj veľká zodpovednosť. Už to nie je hobby, je to povolanie na plné pecky. Je to fyzicky aj psychicky veľmi náročné."

Čo ho na tom baví? "Keď som začal pískať, musel som si uvedomiť, že nikto nie je ideálny a každý robí chyby. Na druhej strane pocit, keď hráči schádzajú z ihriska a je tam sedemdesiattisícový dav, ktorý stojí, je úžasný. Stáva sa to v Anglicku, Škótsku a ich standing ovation patrí nielen hráčom, ale aj rozhodcom, ktorí spolu predviedli dobré divadlo. To ma napĺňa, a teší ma aj uznanie svetových odborníkov, že ma berú ako jedného z popredných európskych rozhodcov."

Irituje ho, keď je štadión prázdny, vtedy sa nevie poriadne vyhecovať. "Päťsto ľudí na zápasoch v našej lige pôsobí demotivujúco nielen pre rozhodcov. Keď sú na štadióne tisíce ľudí, nedá sa ísť inak, ako na sto percent. Pri vstupe na ihrisko, keď spieva plný štadión klubovú alebo národnú hymnu, sú emotívne situácie a nedá sa ubrániť zimomriavkam. Akonáhle prvýkrát fúknem do píšťaly, vnímam už iba hráčov a hru."

Pre rozhodcu v dôležitých zápasoch môže byť zväzujúce, že je arbitrom, ktorý môže ovplyvniť vývoj i výsledok zápasu. "Najťažší je na tom ten psychický tlak. Špičkoví rozhodcovia sa od tých priemerných nelíšia fyzickou kondíciou, ktorá je zhruba na rovnakej úrovni, ale schopnosťou odolávať tlaku, že môžu urobiť chybu. Samozrejme, že každý sa snaží urobiť tých chýb čo najmenej, pretože v tých zápasoch ide o veľa. Rozhodoval som baráž Holandsko - Škótsko. Víťaz, ktorý by sa kvalifikoval, mohol zarobiť 27 miliónov švajčiarskych frankov."

V zápale hry dochádza u hráčov niekedy k prepuknutiu emócií voči verdiktom rozhodcov či už slovným napadnutím, alebo aj inzultáciou. Aké má v tomto smere skúsenosti? "Ja stále tvrdím, že futbal je šport plný emócií. Zažil som jednu inzultáciu v živote. Stalo sa to v nižšej súťaži, vtedy sa to volala ešte piata trieda. Bolo to sotenie od tridsaťsedemročného hráča. Ja som mal vtedy devätnásť. Bolo to vtedy unáhlené rozhodnutie mladého rozhodcu. Keby sa to udialo dnes, tak dám hráčovi červenú kartu. Tak ako každý žiak musí dostať päťku, tak každý rozhodca musí byť asi raz v živote inzultovaný, aby pochopil, čo obnáša futbal z tej negatívnej stránky."

Na svojej forme a kondícii musí rozhodca určite tvrdo pracovať. "Čítal som štúdiu, že rozhodcovia v zápasoch Ligy majstrov nabehajú jedenásť až štrnásť kilometrov. Hlavne ku koncu stretnutia má toho človek už plné zuby. Fyzická príprava je základ a u mňa obnáša štyrikrát do týždňa tréning s rehabilitáciou a so všetkým čo k tomu patrí."

Boli aj také zápasy, kedy sa nevedel dočkať konca. "Nebolo to však pre fyzickú vyčerpanosť, pretože ja sa radím k mladším rozhodcom, ktorí sú dobre fyzicky pripravení. Vďaka tomu som si urobil meno. Ale bol napríklad zápas v Seville, ktorý sa hral stodvadsať minút v tridsaťosem stupňovej horúčave a to dá zabrať."

Priznal sa, že v štatistikách odpískaných zápasoch je trochu lajdák. "V domácej lige to bolo okolo stopäťdesiat zápasov a zahraničných bolo deväťdesiatjeden oficiálnych, na ktoré som bol delegovaný FIFA, alebo UEFA."

Najvýznamnejším v jeho kariére bolo finále minuloročného Pohára UEFA medzi Celticom Glasgow a FC Porto. "Je to pocta pre rozhodcu z takej krajiny, ako je Slovensko."

Medzinárodní rozhodcovia určite nezarábajú málo peňazí. Môže si žiť rozhodca formátu Ľ. Micheľa na vysokej nohe? "Je ťažko povedať, čo je to vysoká noha. Ak by som to porovnával s hráčmi, ktorým rozhodujeme, sú to absolútne omrvinky. Na Slovensku to však stačí na slušné živobytie."

Vo futbalovom cirkuse je preňho top hráčom Zinedine Zidane. "Podľa mňa je to futbalový génius, ktorý dokáže v zlomku sekundy rozhodnúť stretnutie a vie zabávať divákov. Kvôli takým chodia ľudia na štadióny."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári