PREŠOV. Prešovské Divadlo Jonáša Záborského sa dožíva šesťdesiatky. Oslavovať bude 30. januára obnovenou premiérou Ženského zákona. Herci činohry i spevohry si zaspomínali na svoje pôsobenie v tomto divadle, ktoré zažilo mnoho vzostupov a pádov.

"Najkrajšie obdobie bolo od roku 1995 do 1993," nazdáva sa Kveta Stražanová, dlhé roky verná prešovskému divadlu. V neskoršom období došlo k zlúčeniu prešovského a košického divadla, čo podľa Stražanovej (a zhodli sa s ňou aj ostatní kolegovia) zdecimovalo nielen činoherný súbor. Pri rátaní kladov a záporov pôsobenia v DJZ však v konečnom dôsledku u nej prevládajú plusy, "čoho dôkazom je aj to, že tu sedím".

S prešovským divadlom je späté aj meno Jozefa Stražana. Mimochodom, práve včera oslávili Stražanovci 25. výročie svadby. Ten odohral v DJZ mnoho úspešných postáv. "Bolo aj predstavenie, jeho názov nepoviem, ktoré malo piatok premiéru a v nedeľu bolo stiahnuté." Čo bolo dôvodom? "To už bolo dávno, nepamätám sa," diplomaticky uhral túto vec Jozef Stražan, ktorý s úsmevom dodal, že kedysi bili kritikov.

"Šesťdesiat rokov nie je pre divadlo tak veľa, sú aj dvestoročné súbory. Je to ale dosť na to, aby bol vidieť nejaký vývoj. Patrí sa toto výročie skutočne uctiť a vrátiť činohru k pôvodnému činohernému stavu," vraví terajší šéf spevohry a režisér Valentín Kozmenko - Delinde. Éra spoločného Východoslovenského divadla bola, podľa jeho slov, "trápna pre bežný život umelca".

Druhým nedostatkom boli nekonečné zmeny riaditeľov. "Neverím, že by sa ktorémukoľvek odborníkovi podarilo spraviť zázrak za krátke obdobie. Divadlo je teleso, ktoré potrebuje ako rastlina či živá tvár nejaký čas na rast a nie drastické zmeny."

Divadelníci spomínajú aj na ďalšie zážitky z DJZ. Členka činohry Dana Trnčíková nastúpila do prešovského divadla pred 42 rokmi. "Vzťah medzi operetou a činohrou bol ohromne žičlivý a súdržný. Vzájomne sme chodievali na verejné generálky, potom oslavovať do klubu," spomína. Jedným z dôvodov spolupatričnosti, ktorá sa medzitým vytratila, bolo aj to, že divadlo hralo 25 predstavení mesačne, z toho 11 mimo Prešov. "Boli sme teda odkázaní na správne a dobré medziľudské vzťahy. Bol to plnohodnotný umelecký život." Podľa Kvety Stražanovej pomáhala súdržnosti aj stará budova, v ktorej bola (na rozdiel od novej) spoločná šatňa.

Dane Trnčíkovej sa stala interesantná príhoda priamo na javisku, kde presne podľa scenára rozbila krčah a hádala sa s kolegyňou na scéne. Prišla tam však upratovačka a so slovami "veď sa nehádajte, ja to pozametám", črepiny naozaj pozametala. Na ne mala pritom nadväzovať ďalšia scéna. Po predstavení sa Trnčíková upratovačky opýtala, čo to robila a ona jej na to: "Ta ozdaj nebudú oni, pani umelkyňa, zametať."

Jozef Stražan si zas svoje užil pri Lazariáde, monodráme, v ktorej bol odkázaný iba sám na seba. Vypadol mu text: "Tu ma bolí, tam ma bolí, staroba je ako puknutý krčah..." Nenápadne sa teda nahol k šepkárke a ona mu ho začala našepkávať. "Ja si hovorím, doboha, mňa tak teraz zaujíma tvoj zdravotný stav!"

Aj smutné časy boli v divadle, keď za dva roky zomrelo desať hercov. "Veľa ľudí odišlo v najväčšom rozkvete," spomína Ondrej Šilan, ktorý bol v začiatkoch veľkým vzorom Jozefa Stražana. "Pán Šilan bol herecky ostrieľaný kozák, ja som sa driapal z podpriemeru či priemeru. Keď bola o deviatej skúška, on bol ochotný prísť na pol deviatu a prešiel si so mnou texty. Nie raz, ale stále," hovorí o skúšaní hry Ako je dôležité mať Filipa a dodáva, že Dana Trnčíková naňho kričala, že je drevo. "To by som si nikdy nedovolila, iba že nevieš narábať s veršom," oponuje herečka.

Takýchto historiek majú herci fúru. Tie sú však len soľou, nie chlebom. Podstatné je, že stále veria svojmu poslaniu a svojmu divadlu, ktoré za 60 rokov vyprodukovalo okolo sedemsto premiér.