poviem, že prídem zajtra a.... je to o mesiac."

Za svoju dobrú vlastnosť považuje lásku k prírode. Hovorí, že sa rád túla po lese a to v lete, v jeseni i v zime. "Mnohí sa čudujú, že prečo som aj v nepriaznivom počasí na Regetovke. Príroda sa mi páči aj keď prší, veď si stačí obuť čižmy. V podstate, keď neslúžim a nemám nejaké povinnosti som od piatku na chate na Regetovke."

Fotta pokračoval, že teraz v zime si natiahne bežky a popri veľkom vleku sa dostane na poľskú hranicu a potom do poľského dolného Regetova, kde chovajú okolo dvesto hucúlských koní a dá sa na nich zajazdiť, alebo sa nechať odviesť v saniach.

Napokon nám doktor Fotta porozprával príbeh, ako sa skoro stal emigrantom. "Čochvíľa bude druhé výročie," poznamenal. Bolo nás sedem až desať. Vybrali sme sa na bežkách na hranice, boli medzi nami i takí, čo nemali pas. Došli sme na poľské hranice a zrazu sa pred nami otvorila nádherná, rozprávková scenéria. Zasnežené jedle pôsobili, akoby človek bol v bielom chráme, a my sme sa rozhodli ísť ďalej."

Stihli prejsť asi dva kilometre a zastavil ich mladý poľský príslušník pohraničnej stráže. Keď zistil, že nie všetci majú pasy, vysielačkou nahlásil, že dolapil narušiteľov hranice. "Následne nás zobral do Regetova. Tam sme sa prezliekli do suchého a čakali. Ešte stále sme boli plní recesie a dobrej nálady. Po hodine nás však dobrá nálada prešla, prišlo po nás totiž policajné auto a previezli nás do Gladišova na policajnú stanicu. Tam nás umiestnili do cely zadržania a neskôr vypočúvali."

Poliaci následne vypísali hlásenie o nelegálnom prekročení hranice. "Na policajnej stanici v Gladišove sme strávili asi štyri hodiny, potom nás previezli na hraničný priechod do Becherova, ale ani v Becherove nešlo nič hladko. Zistilo sa, že šéf cudzineckej polície zo slovenskej strany je v Bardejove a nemá služobné auto, takže sa musel priviesť riadnym autobusovým spojom. Bez jeho fyzickej prítomnosti nás totiž nemohli Poliaci vrátiť na Slovensko, musel podpísať protokol o našom prevzatí. A tak sme opäť čakali na poľskej hranici ďalšiu asi hodinu a pol."

Na otázku, či teraz, keď ide k poľským hraniciam, mu svieti červené svetielko, doktor Fotta skonštatoval, že stále si berie so sebou pas. "Mám ho u seba aj vtedy keď idem na huby." Napokon podotkol, že druhé výročie toho, ako sa stal emigrantom oslávi tak, že sa zíde celá partia, ktorá nelegálne prekročila poľské hranice, obujú si bežky a spoločne zamieria k poľským hraniciam.