minulého roku sa pod týmto mottom konal v kostole sv. Tomáša v Prahe na Malej Strane benefičný koncert na podporu prvého slovenského hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Zriaďovateľom jediného hospicu na Slovensku je Slovenská katolícka charita v Košiciach. Je ešte snaha postaviť hospic v Palárikove, ale zatiaľ majú iba pozemok, obyvatelia z okolia začali totiž z obáv pred čiernymi autami písať petície. "Tu tiež sú naokolo domy, ale ľuďom nevadí, že si pozeráme do okien," podotkla vedúca lekárka bardejovského hospicu Alica Válkyová.

Na svete je asi 2 tisíc hospicov, Poliaci ich majú 101, v Čechách je hospicov osem.

"Začali sme vyorávať prvú brázdu, išlo nám o vec a preto sme trpezliví, ostatní to už budú mať trochu ľahšie," hovorí vedúca lekárka Alica Válkyová.

Najprv mali problémy so zaradením do siete zdravotníckych zaradení a potom s podpisom zmluvy so zdravotnými poisťovňami. Napriek tomu fungujú od júla, a ako hovoria, od toho času odišlo, teda zomrelo, v hospici devätnásť pacientov. Do hospicu prijímajú totiž pacientov, ktorých zdravotný stav vyžaduje už len paliatívnu liečbu. "Čiže už sa nelieči základná choroba, ale liečia sa príznaky," vysvetľuje Válkyová a dodáva, že ich poslaním je predovšetkým zbaviť pacienta veľkých bolestí. Tiež zabezpečiť, aby pri zomieraní nebol sám a aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť.

Denný režim v hospici je iný, ako v nemocnici, pacientov ráno nebudia na meranie teploty, tiež jedia, kedy chcú. "Snažíme sa vyhovieť ich všetkým želaniam. Nedávno sme tu mali starčeka, ktorý si okolo desiatej večer zaželal zmrzlinu, vo večierke v Bardejove ju mali, tak sme mu ju doniesli. Bol rád a potom do rána spokojne spal."

Každý človek, čo príde do hospicu prežiť svoje posledné dni, skrýva osobitný ľudský príbeh. Doktorka Válkyová povedala, že raz o tom vydajú knihu. Jej hlavnou myšlienkou bude naučiť sa chápať ľudské utrpenie.

Spomenula si na pätnásťročné rómske dievčatko Svetlanku. "Mala veľmi ťažké onkologické ochorenie. Bola u nás 23 dní, potom zomrela. Bolo v nej niečo úžasné, pritom žila v strašných podmienkach v rómskej osade pri Košiciach. Keď ju priviezli, bola holá, len zabalená v plachte, celý jej majetok bol chlpatý macko Rudko, ktorého dostala od niekoho v nemocnici."

V rómskej osade bývala Svetlanka v chatrči s jednou skriňou a pecou na kúrenie. Matka sa o ňu nestarala, nechala ju dedkovi, ktorý ani nebol jej vlastný. "Veľmi ho mala rada, stále sa strachovala, či ho nebolia nôžky, či má čo jesť... a tá strašná rana na nohe, ten sarkóm, ju ani netrápil."

Hospodárka Gabriela Malinková dodala, že Svetlanka ich oslovovala teta a stále používala slovíčko ďakujem. "Nechala sa tu u nás pokrstiť a prijala všetky sviatosti... aj sviatosť posledného pamazania."

Keď v hospici zistili, že sa Svetlanke naplnil čas, že zomiera, zavolali jej mamu. "Nedostala od vás ani troška lásky, môžete jej to teraz vynahradiť, pohladkajte a pobozkajte ju, povedala som jej a posunula som ju do izby," pokračovala doktorka Válkyová. "Keď som potom vošla k Svetlanke, bola celá rozžiarená a so slzami v očiach mi povedala: ja som mame odpustila."

Doktorka Válkyová podotkla, že málokto v produktívnom veku si uvedomuje, že raz nadíde aj jeho posledné obdobie života. Ľudský život zákonite smeruje k záveru. A každý si musí touto cestou prejsť sám. "Keď som sa raz jedného pacienta opýtala, ako sa má, odpovedal mi, že dobre, lebo tu u nás sa lieči láskou. Vskutku, lásky pri zomieraní nikdy nie je dosť."

Okrem pätnásťročnej Svetlanky zomrel za tých niekoľko mesiacov v hospici aj dvadsaťjedenročný mládenec po autohavárii. Bol v kóme, ale jeho srdce nevydržalo. Aj v súčasnosti majú dvoch pacientov v kóme. Doktorka Válkyová podotkla, že nedávno mali muža, ktorý je v kóme päť rokov. "Stará sa o neho manželka, ale musela na operáciu, tak ho dočasne umiestnila k nám."

V hospici však mali ešte jednu detskú smrť. Zomrel tu trojročný Edko. "Bol to tiež rómsky chlapček, prešiel operáciou a chemoterapiou, skrátka celý svoj krátky život trpel. Musel mať strašné bolesti, ale ani nemukol, iba na nás pozeral tými veľkými očami. Bol u nás len tri dni. Všetci, bez toho aby sme sa dohodli, sme sa zišli pri jeho smrteľnej posteli. Po polnoci si ho sestrička zobrala na ruky, kolísala ho a on tichučko v jej náručí zomrel."

Podľa doktorky Válkyovej keď človek zomiera, tak to vie. "Lenže on už je vtedy tak vyčerpaný, tak slabý, tak je ubolený, že nepotrebuje už nič na svete. Chce iba, aby ho niekto držal za ruku."

Tento týždeň zomrel v hospici jeden starší pán. Bol to bezdomovec. Prišla za ním jeho sestra. S veľkým bôľom najprv zašla za ním do izby poslednej rozlúčky a potom cez slzy povedala: "Tu je krásne, tu sa mu muselo dobre zomierať...."

A. Válkyová porozprávala jeho príbeh. Ležal v nemocnici v Prešove, prepustili ho a sanitkou odviezli do Košíc, lebo tam udal adresu. On však adresu nemal, býval na stanici a pod mostom. Sanitkár ho odviezol do bytovky k sestre, vyložil na schody a odišiel preč. Sestra situáciu riešila tak, že ho naložili do auta a hľadali, kde by ho umiestnili. Išlo o onkologického pacienta, ktorý mal rakovinu pažeráka, čiže aj kŕmený bol iba sondou. "Celý deň nedostal kvapku vody a v takomto stave ho priviezli k nám, bol vyčerpaný a hladný. U nás dostal to, čo Matka Tereza dala úbožiakom v Kalkate, bol umytý a nakŕmený. Zomrel po piatich dňoch, ale šťastný..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári