spojili známi prešovskí podnikatelia Karol Rainer a barón Luženský, ktorý bol zároveň aj majiteľom vodného práva a pôvodného vodného mlyna vo Veľkom Šariši. Starý mlyn spoločne rozšírili a začali s modernizáciou. Vzhľadom na to, že ich prostriedky na dokončenie náročnej rekonštrukcie nestačili, rozhodli sa v roku 1856 založiť akciovú spoločnosť. Jej stanovy uvádzajú na tú dobu veľmi vysoký základný kapitál, takmer stotisíc zlatých.

Napriek tomu rozbeh podniku nebol vôbec jednoduchý. V 60. rokoch 19. storočia vyhorel. Vysoké náklady na jeho opravu viedli k zníženiu základného imania spoločnosti. Na prácu mlyna a jeho hospodárenie mali vážny vplyv aj dlhodobé suchá v rokoch 1870 - 1872. Výrazné zlepšenie situácie podniku nastalo až koncom 70. rokov, keď do podniku vstúpili noví akcionári. Vďaka ich prostriedkom sa podarilo zmodernizovať a podstatne rozšíriť výrobu, čo sa prejavilo aj na zlepšených hospodárskych výsledkoch spoločnosti. Jej rozvoj nezastavil ani ďalší veľký požiar. Škody boli rýchlo odstránené a výroba sa neustále zvyšovala. No nielen na zvyšovanie produkcie kládli majitelia mlyna dôraz. Veľmi dôsledne dbali aj na systematické skvalitňovanie výroby a tak veľkošarišská múka zaslúžene získala viaceré ocenenia na regionálnych, celouhorských, ale aj európskych výstavách. Z mnohých spomeňme aspoň striebornú medailu z berlínskej výstavy roku 1879, či zlatú z mileniálnej výstavy z Budapešti. Kvalitné výrobky a stúpajúci objem výroby umožňovali každý rok zvyšovať čistý zisk spoločnosti a akcionárom vyplácať dividendy v rozsahu od 15 do 22 percent ročne.

Začiatok 90. rokov 19. storočia však priniesol nepríjemnú konkurenciu v podobe lacnej americkej pšenice a výrobkov z nej, takže európsky mlynársky priemysel, medzi špičku ktorého patrili aj uhorské mlyny, začal strácať svoje dovtedy dominantné postavenie. Aj veľkošarišský mlyn sa snažil čeliť nepríjemnej konkurencii. Mohutne investoval do modernizácie výroby, zakladali sa nové obchodné zastúpenia a v plnej miere sa využívala silná colná ochrana vnútorného trhu. Je zaujímavé, že počas celej svojej existencie mlyn vo Veľkom Šariši iba v minimálnej miere využíval bankové úvery a prakticky celý svoj chod dokázal financovať z vlastného zisku. Práve pred sto rokmi vedenie mlyna zaznamenalo osobitný rekord. Zomlelo sa dovtedy najväčšie množstvo obilia v histórii podniku. Aj keď v dôsledku dobrej úrody klesli ceny múky v celom Uhorsku, vedeniu mlyna sa podarilo predať celoročnú produkciu, takmer 40 tisíc ton múky. To umožnilo vyplatiť z čistého zisku akcionárom dvadsaťpercentné dividendy, ale aj investovať ďalšie prostriedky do modernizácie podniku.

Napriek týmto úspechom však v konkurenčnom boji nakoniec v neprospech Veľkošarišského mlyna rozhodla jeho nevýhodná geografická poloha. Slabé dopravné spojenie s dôležitými obilninárskymi oblasťami a komplikovaný vývoz hotových výrobkov spôsobovali rast výrobných nákladov a tým rovnako ako dnes aj pokles celkovej rentability výroby. Od roku 1902 navyše všetky okolité mlyny začal skupovať silný mlynský koncern rodiny Hatvany - Deutsch. Ten sa pohltením menších podnikov snažil jednak zlikvidovať konkurenciu a jednak vytvoriť protiváhu budapeštianskym veľkomlynom.

V roku 1910 akcionári veľkošarišského mlyna súhlasili so spojením s týmto koncernom. Prinieslo im to finančné výhody a mali možnosť stať sa súčasťou v tom čase najsilnejšieho mlynského koncernu v strednej Európe. So stratou samostatnosti sa však postupne začal znižovať objem investícií do podniku. Navyše počas prvej svetovej vojny sa značne poškodilo jeho zariadenie.

Neskôr sa stal súčasťou akciovej spoločnosti Spojené mlyny so sídlom v Bratislave. A aj keď si dlho udržal vedúce miesto čo sa týka kapacity výroby, jeho výkon bol v tom čase obmedzený na zhruba 40 percent.

Hneď po druhej svetovej vojne bol mlyn poštátnený. Počiatočný záujem o podnik vyvrcholil v rokoch 1951 - 1954 jeho celkovou rekonštrukciou, neskôr však podnik už iba živoril. Postupne boli vybudované moderné podniky v Spišskej Novej Vsi a v Košiciach, ktorým už starý mlyn nemohol konkurovať. Vlastníctvo štátu a tým súčasne aj nikoho sa skončilo v roku 1991, keď sa dostal do súkromných rúk. Napriek nádejnému rozbehu sa však v súčasnej konkurencii nakoniec nedokázal presadiť a výroba sa opäť zastavila. Dnes čas stále rýchlejšie pracuje proti tejto kedysi najvýznamnejšej súkromnej spoločnosti Šariša, ktorá koncom 19. storočia zamestnávala takmer 150 pracovníkov. Klesajúca spotreba obyvateľstva a stále veľký nadbytok spracovateľských kapacít v mlynskom priemysle tak pravdepodobne nakoniec spečatia jej osud.