vášnivý turista a venuje tomuto koníčku všetok voľný čas v každom ročnom období. Schodil už vari všetky hory v okolí Svidníka a Dukly, ale má za sebou aj výstup na Kriváň a Kráľovu Hoľu. Pravda je, že svojho času športoval viac. S partiou chlapov hrával volejbal celých 20 rokov, ale ani rekreačná cyklistika, či beh na bežkách mu nie sú cudzie. Jeho jedinou a najväčšou láskou (okrem manželky Anny) je však história, ktorej, ako vraví, upísal celý svoj život.

Nemýlite sa, reč je o vytrvalom múzejníkovi, ktorého verejnosť takto pozná už takmer 30 rokov, riaditeľovi Vojenského múzea vo Svidníku, Jozefovi Rodákovi. Keď sme tak trochu podpichovali a vyzvedali, či ani len raz v živote nechcel na svojej profesionálnej ceste niečo zmeniť, reagoval bez zaváhania. Vraj ani raz nezapochyboval, hoci múzejníctvo už nie je to, čo kedysi. Jeho profesionálna práca je však zároveň koníčkom a cíti sa v nej ako ryba vo vode. Dokonca si myslí, že už detstvo ho predurčilo na túto profesionálnu orientáciu. "Ako povojnové dieťa som vyrástol medzi zbraňami a muníciou. Cesta z rodnej Dobroslavy do Svidníka viedla vlastne pomedzi tanky a ako chlapci sme mali hračky z munície, ktorej bolo všade habadej. Hrali sme sa v tankoch a neraz aj pobili, lebo každý z nás chcel byť veliteľ a riadiť tank. Obyčajne vyhral ten silnejší," rozhovoril sa Rodák.

Záujem o vojnovú históriu do seba nasával od detstva a po vojenčine sa rozhodol študovať históriu na vtedajšej Univerzite P. J. Šafárika v Prešove.

Keďže aj synov Eduarda a Jozefa často brával na potulky po teréne, na stretnutia s priamymi účastníkmi bojov a teda tak trochu vyrastali aj v múzeu, popri svojej práci sa tiež venujú vojenskej histórii. Eduard je lekárom a pôsobí v Brne, ale podľa otca ho v niektorých vedomostiach z obdobia II. svetovej vojny už aj "preskočil". Spolu s bratom Jozefom, inak príslušníkom hraničnej a cudzineckej polície, sú členmi rôznych klubov vojenskej histórie a v dobových uniformách, ktoré si dali ušiť na vlastné náklady sa zúčastnili aj rekonštrukcie bojov o výšinu v Nižnom Komárniku. Aj vnuk Riško rád chodieva za dedom do múzea, nie však do kancelárie. Fascinujú ho totiž zbrane a dedo sa neraz poriadne zapotí, kým odpovie na všetky jeho zvedavé otázky.

Keď sme odviedli jeho pozornosť od histórie späť k rodine, prezradil nám, že sa naučil zvŕtať aj v kuchyni. Pravda, až vtedy, keď jeho manželka ochorela a na dlhší čas ostal so synmi doma sám. "Až vtedy som si uvedomil, čo znamená žena v domácnosti a začal som si manželku vážiť ešte viac. S varechou v ruke som prežil aj zlé chvíle, keď synovia trochu vymýšľali a chýbala im mamina kuchyňa, ale zvládol som to. Občas varím aj teraz."

Potrpí si na výživné polievky, rád experimentuje s rôznym korením, pripravuje minútky z bravčoviny, pikantné grilovačky a jedlá z diviny, ktorú vraj miluje. Čo však z duše neznáša, je umývanie riadu. Ako sa nám priznal, trvá to ešte od čias vojenčiny. Averziu nadobudol, keď ako vojak na Šumave neraz musel umývať riad po 1 200 vojakoch a vtedy sa zaprisahal, že to už nezopakuje.