ako sa dostala k ľudovému rozprávačstvu. Venuje sa mu zhruba 13 rokov a široko - ďaleko je známa ako Zuža zo Sačurova. Mimochodom, je to už trojnásobná laureátka festivalu Zemplín špiva i hutori, ktorý sa už tradične koná v Humennom. Má z toho, samozrejme, radosť, hoci dodáva, že na toto podujatie chodí "ne pre vyhru, ale pre toto, že človek idze do spoločnosti". V rodnej obci je už pojmom a druhý rok sa tu usporiadava obdobné podujatie ľudových rozprávačov Ku Zožoj na diškurki.

Ako je známe, Anderovi z Košíc jeho skeče píšu renomovaní autori. Zuža zo Sačurova svoje príbehy čerpá zo života. Je to podobné ako so samorastami. Stačí ich trochu upraviť a na svete je umelecké dielko: "Tu čujem, tam čujem, no a poskladam na svojoho muža. Muža sebe ošmivam, že je pijak, aj kedz ne je. Mam vymyšlenu kamaratku Julku - o tej veľo hutorim, ale beriem typy aj z takych, co ozaj mam kamaratky." Manžel Zuži zo Sačurova má teda "radosť", keď je neustále terčom humorných príbehov! "On še nehneva, hoc co na neho vymyšľam. Už sebe zvyknul na to."

Dcéra Zuzany Sidorovej Katarína Kuliková sa pridala. "Náš ocko je taký starý dobrák, len ho na chleba natrieť." Uvidíme, či taký bude aj jej manžel, pretože ani Katarína ďaleko od mamky nespadla a vykročila v jej šľapajach ľudovej rozprávačky. "Nebars še jej chcelo. Toho roku išla zo mnu do Humenného ľem jak doprovod. Ale ľem za drahu mi išli a už mi ju pripravovala, co ma hutoric. Pooblikali ju tam do kroju a aj ona vystupila," prezradila Z. Sidorová.

Svoje príbehy Zuža zo Sačurova nezvykne pri vystúpeniach opakovať. Život prináša dosť námetov. Pri samotnom vystúpení jej stačí záchytný bod, kľúčové slovo. Má ho napísané na "chustočke", ktorú počas vystúpenia drží v ruke. Stačí nenápadný pohľad a príbeh je na svete medzi publikom.

Nám pridala takýto: "Kamaratka Julka bula u doktora. Hutori, Zužo, kedz idzeš do Vranova ta mi prineš injekcie, co mi ich doktor predpisal. Ja jej tote injekcie prinešla, ale ja Julku nevidzela ani raz isc na injekcie. Ta še jej raz pytam: sluchaj, Julko, to ši už vybrala tote injekcie? Vybrala, Zužo, ale vecej ani korunu odo mne doktor nedostane. Znaš, jake mi predpisal? Take fľašočky, co ani šrubku nemaju, ani ďugov. Verch mi mešela odbijac."

Ani jej dcéra Katarína Kuliková nemusí ďaleko chodiť po námety na humorné rozprávačské príbehy. Pracuje ako osvetárka a spolupracuje so školami: "Pri deťoch zažijete rôzne zážitky, pretože sa nedajú pripraviť. Darmo ich naučí učiteľka alebo rodičia, ale deti sú úprimné a povedia to, čo majú momentálne na mysli. To sa mi strašne páči. Keď s nimi príde učiteľka, tak sa chce pochváliť, čo sa nového naučili. Učiteľka sa pýta, čo sme sa dnes učili? Deti odpovedajú: Nohu. A z čoho sa skladá noha? Stehná, kolená, druhí kričí, že jablko, ďalšie dodáva píšťala a potom ticho. Učiteľka sa pýta - a čo ďalej? Spočiatku ticho a potom odpoveď: topánka. No nie sú rozkošné?" Možnože aj z toho časom vznikne rozprávačský skeč.

Aj keď sa s nami Zuzana Sidorová zásadne rozprávala v zemplínčine, sama hovorí, že keď začne rozprávať spisovnou slovenčinou, nikto by nepoznal, že je vychodniarka. "Ale najradšej hutorim," nezabudne dodať. A dodáva aj spomienku na podujatie ľudového rozprávačstva v Lodne, kde sa zišli ľudoví rozprávači z celého Slovenska: "Tam ľudze nikoho, ľem z karčmi zavolali. A ľudové rozpravanie také... tam kus nebolo vtipu. No ta ja vtip, coška žeby še ľudze zašmiali a voni chceli dajaku baladu, dajaky smutny príbeh zo života. No a išče pochvalili, bo z toho by mohla buc knižka. Humenčanka tam jedna bula, tak jej hutoria, čo keby ste to preložili do slovenčiny, aby všetci rozumeli. Ta to sme še už nažarli. Šak mi tu prišli predstavovac naše ľudove rozpravanie, dialekt každa zo svojoho regionu! Prišla mi hrozne sklamana. Nikda vecej. Nárečie je klenot, bohatstvo národa. Naša slovenčina je prekrásna, ľubozvučná, ale toto je reč našich starých materí. Toto by sme mali zachovať."

Zuzane Sidorovej sa nepozdávala nielen lodnianska prehliadka ľudového rozprávačstva. Mrzí ju, že spolu s folklórnou skupinou Sačurovské nevesty pochodila množstvo obcí a je tradičným účastníkom majálesu v Košiciach, ale do Prešova ich ešte nikto nepozval.