Snine. Keď sa dozvedela, že by mala za umiestnením čakať jeden mesiac, hľadala si prácu inde. Tak akosi sa stalo, že sa ocitla vo Svidníku a začala pracovať ako osvetárka.
"Myslela som si, že sa na takú prácu nehodím. Maľovať heslá, ako bolo zvykom za socializmu, to mi nešlo. Tak alebo onak, keď som do Svidníka prišla, vyfasovala som štetec a moje začiatky boli práve pri tom maľovaní, neskôr pri záujmovo-umeleckej činnosti, potom som dostala na starosť aj folklórny súbor Makovica. Čo začnem robiť, to už nenechám, a tak som pri tom ostala," povedala nám Mária Pajzinková (na snímke), ktorá v súčasnosti pôsobí ako riaditeľka Podduklianskeho osvetového strediska.
Na okraj tej vytrvalosti pridala spomienku z detstva. Je totiž dcérou policajta a ako nám povedala, u nich doma mal každý svoje úlohy a nikdy od nich nemohol odísť uprostred činnosti. Všetko, čo robili, museli dokončiť v stanovenom termíne. "Keď som začala chodiť na umeleckú školu, nemohla som doma povedať, že ma už akordeón nebaví a končím. To isté, disciplínu a vnútorný poriadok teraz prenášam na svoje deti. Priveľkú demokraciu v rodine neuznávam. Vyžadujem to aj od členov súboru a ich rodičov. Keď dieťa na to má a chce odísť len preto, že práve prežíva krízu, vždy ich motivujem k inému riešeniu, ako je ukončenie činnosti."
Už roky vedie folklórne súbory Makovica a Makovička a pod jej vedením sa posúvajú k stále vyššej kvalite. Vari aj preto, že bazíruje na profesionálnom prístupe či už hudobníkov, alebo tanečníkov k nácvikom. Napokon tento prístup prináša ovocie a oba súbory sa počas rokov stali obľúbenými a vyhľadávanými v regióne aj za jeho hranicami. To však chcelo ucelenú koncepciu, ktorú v roku 1996 zaviedla v princípe postupnosti. Vtedy vybrali 106 detí a v Makovičke ich rozdelili do troch skupín - detskej speváckej skupiny, tanečnej a ľudovej hudby a teda vychovávajú si aj budúcich členov Makovice.
V tej súvislosti nás zaujímalo, ako rodina vníma jej častú neprítomnosť doma, prípadne rozdávanie sa pre iných. Zdalo sa však, že všetko má premyslené. Keďže po večeroch chodila na nácviky, deti ju museli sprevádzať, a tak bolo akosi samozrejmé, že aj jej 17-ročná dcéra Zuzana a 16-ročný syn Jozef tancujú v Makovici. Na otázku, či ich pri účasti na festivaloch, či iných vystúpeniach, ktoré sú pomerne často, sprevádza aj jej manžel Jozef, reagovala: "Nie. Niekto musí byť aj doma." Rekonštruujú rodičovský dom, čo manželovi, inak informatikovi v pobočke Všeobecnej zdravotnej poisťovne, zaberá veľa voľného času, ale majú aj spoločný program. Popri svojej práci ako každá žena musí stihnúť všetky domáce práce, po večeroch pletie svetre a v zime chodievajú lyžovať. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, ako znáša manžel jej častú neprítomnosť doma. Odpovedala bez zaváhania. "Bral si ma ako osvetárku, vedel, čo to obnáša. Táto práca sa nedá počítať na hodiny. Aj termín našej svadby sme museli prispôsobiť dátumu, kedy nebol festival."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
