Stropkovčanka Daniela Rusinková je mladou krvou v Divadle Alexandra Duchnoviča (DAD) v Prešove. Ako sa k divadlu dostala?

"Úplné začiatky boli asi v škôlke, keď som spievala a recitovala. Na základnej škole som sa zúčastňovala školských kôl Hviezdoslavovho Kubína (HK). Potom na strednej škole sa mi podarilo presadiť na okresnom kole HK. Získala som tretie miesto a povedali mi, že som mala silnú mimiku a svojím prejavom by som sa skôr hodila do divadla. Vtedy som začala nad tým uvažovať."

Bavil ju aj spev, ale muzikál robiť nechcela. "Viac sa mi páči činohra. Počas strednej školy som chodievala na predstavenia do DAD-u aj do Divadlo Jonáša Záborského, ale viac som inklinovala k DAD-u, kde sa hralo po rusínsky. Hoci sa v Stropkove hovorí viac-menej po slovensky a po šarišsky, ja som sa po rusínsky naučila rozprávať u babky."

Keď bola prváčka na pedagogickej fakulte v Prešove, išla na konkurz do DAD-u. "Mala som zaspievať, zatancovať a prečítať nejaký text zo scenára. Bolo to celkom jednoduché a bola som prijatá."

V divadle je štvrtú sezónu. "Keď som prišla do divadla ešte s mojou kamarátkou, všimla som si, že sme najmladšie, ale netrvalo dlho a zapadli sme medzi ostatných. Nie sú medzi nami žiadne bariéry. My sme rady, že sme tu a myslím si, že oni tak isto. Hercov som poznala iba z javiska, ale osobne nie. Trošku som mala obavy z toho, aké budú vzťahy, pretože v bulvári sa píše, že medzi hercami je veľká rivalita. U nás to však neplatí."

Hrá v dvoch rozprávkach a šiestich inscenáciách. "Ja sa na javisku nehrám na niečo, čo nie som. Snažím sa vyjadriť danú postavu tak, ako by som ja reagovala, keby som ňou bola."

Zaujímal nás rozdiel v tom, keď bola na strane publika a teraz stojí na javisku. "V hľadisku je to na jednej strane príjemnejšie, som uvoľnenejšia a na javisku musím zabávať ja ľudí. Ale pri klaňačkách som rada, že som na doskách."

A čo tréma? "Myslím si, že každý herec musí mať trému. Ja ju mám, keď stojím v zákulisí. Keď vyjdem na javisko, tak zo mňa opadne. Takisto na javisku zmizne aj každá horúčka a nachladnutie tým, že sa sústredím na danú rolu."

S rolami, do ktorých je obsadzovaná, je spokojná. "Na začiatku pri obsadzovaní, keď dostávame texty, si nikdy netipnem správne, čo budem hrať."

Opýtali sme sa aj na divadelné výzvy. "Najprv sa budem snažiť ukončiť školu. Ak bude o mňa záujem zo strany divadla aj naďalej, tak by som tu chcela zostať. Hovorí sa, že je málo hier s hlavnými ženskými úlohami. Akurát u ruských klasikov sa nájdu, no tí sa stále hrať nemôžu. To je trochu náš hendikep. Takže chcela by som si raz zahrať takú normálnu ženu."

Zazlievajú ženy silnej mužskej zostave, že majú viac príležitostí na hlavné postavy? "To nie je na hercoch, čo budeme hrať, ale na scenároch, ktoré vyberá dramaturg."

Nie je bežnou praxou, aby v profesionálnom divadle hrali herci bez hereckého vzdelania. "Spočiatku som mala strach, či mi to nebude chýbať, ale aj kolegyňa skončila školu s iným zameraním a po rokoch hrania sa vyrovnala kolegom, ktorí majú za sebou herecký inštitút v Kyjeve. Často mám problém s tým, že ma nepočuť v hľadisku, lebo mám tichý hlas. Ostatní kolegovia majú techniku, ako pracovať s hlasom, ktorú sa naučili v škole. Asi to je môj hendikep, ale verím, že časom sa s ním vysporiadam."

Keďže je Stropkovčanka a v Stropkove pracujú dva amatérske divadelné súbory Ondavan a No-tak, opýtali sme sa, či ich pozná a čo by poradila mladým talentovaným ľuďom, ktorí by sa chceli venovať divadlu profesionálne. "Ja som divadlo mladých No-tak videla iba raz. Skôr som chodila na Ondavan, myslím si, že sú na dobrej úrovni. Dodnes si živo pamätám Dom Bernardy Alby. Myslím si, že rady by som ešte nemala rozdávať, ale snáď toľko, aby sa nebáli. Keď to chcú robiť, aby to skúšali za každú cenu. V každom prípade je najdôležitejšie chcenie a snaha. Hovorí sa, že talent je iba málo percent úspechu. Herec musí vedieť, čo chce a prečo to robí. Sú aj takí, ktorí to robia kvôli imidžu, pretože to nie je bežné zamestnanie."

A kvôli čomu to robí Daniela? "Ja som si to chcela najprv vyskúšať. Keď mi povedali, že so mnou počítajú aj do budúcnosti, nabralo to trochu iný rozmer."

Keď povie, že je herečka ľudia, reagujú rôzne. "Na prvý krát mi neveria a sú prekvapení. Záleží podľa toho, kde to poviem. Keď to poviem ľuďom, ktorí poznajú naše divadlo, je tam isté uznanie. Keď to poviem v Stropkove, tí DAD veľmi nepoznajú."

Ako je to s bližšími vzťahmi medzi hercami, sme sa opýtali v súvislosti s tým, že Daniela prechováva k hercovi Žeňovi Libezňukovi hlbšie, ako len kolegiálne city. "V mojom prípade je to dobré." (Smiech). "Chcete počuť nejaké konkrétnosti?" Samozrejme, že sme chceli. "So Žeňom a Sergejom Hudákom sme ako kolegovia trávili veľa času v divadle aj mimo neho a tak sa to nevinne vyvinulo do hlbšieho vzťahu. Už je to rok a pol."

Na otázku, či jej neprekáža dvadsaťročný rozdiel medzi nimi, povedala: "Mne to neprekáža. Možno sa niekedy v niečom nepochopíme, ale vzťahy s rovesníkmi, to nebolo ono. On má viac skúseností a žije duchom mládenca. Ja som zasa taká strela, ktorú treba niekedy upokojiť. Je ochotný pomôcť v každom smere."