ciele a zrealizujú ich, inokedy sa nechávajú spomienkami inšpirovať. Tak akosi sa odohrala aj premena Svidníčana Juraja Chalachana (na snímke) po polstoročnici života. Presvedčil nás však, že sa ani jediný deň nenudil.
Celých 28 rokov bol policajtom, dokonca istý čas pracoval aj na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Prešove. Samozrejme, lákalo nás dozvedieť sa, aké profesionálne dobrodružstvá prežil ako ochranca zákona, ale naše zvedavé otázky razantne umlčal. "Pracoval som na ekonomickom oddelení. V teréne som sa pohyboval len občas. Napríklad pri dopravno-bezpečnostných akciách".
Naša zvedavosť ho však nenechala ľahostajným a rozpovedal nám jednu príhodu. Mimochodom, bolo to jediný raz, čo ako policajt použil strelnú zbraň. "Bolo to ešte za totality. Pri jednej bezpečnostnej akcii sme zistili, že istý vodič ukradol auto. Nereagoval na výzvy hliadok zastaviť, dokonca ich spôsobom jazdy ohrozoval. Prenasledovali sme ho až do Stropkova a tam som mu prestrelil pneumatiku. Potom sme ho spacifikovali. Je to taká jediná represia počas mojej praxe."
Keď odišiel do výslužby, rozmýšľal o budúcnosti a vtedy sa začali vynárať spomienky na detstvo. Napríklad aj na časy, keď chodieval s kamarátmi v rodnom Repejove (okres Medzilaborce) pásť kravy, na zručnosť dedinských hospodárov, ktorí si z vŕbového prútia vyrábali opálky, či košíky. Raz jeho manželka kúpila na trhu košík, nie príliš dokonalý a zdal sa mu dokonca drahý. Tento zážitok pomiešaný so spomienkami v ňom vyvolali chuť vyskúšať si tradičné remeslo.
"Prútia je naokolo dostatok a keďže som nemal čo robiť, išiel som ho narezať, opracovať a začal som skúšať pliesť. Najprv som sa naučil robiť dná, tie boli najťažšie, potom som skúmal, aké tvary sa dajú urobiť, potom som začal aj s farbením prútikov, najmä na veľkonočných košíkoch. Skúšal som to aj s formou a prišiel som na to, že tak je to jednoduchšie. Postupne som nadobudol zručnosť a teraz mám už okruh známych, ktorí si u mňa rôzne výrobky objednávajú."
Trúfol si už aj na veľké koše na prádlo, ba dokonca skúša aj stoličky. Jednu si najprv kúpil, rozplietol, aby videl postup, lebo oplietka na nôžkach sa mu videla najdôležitejšia. Sníva o tom, že raz bude taký zručný, že dokáže vyrobiť aj prútený nábytok. Ako sme sa presvedčili, nie je to nereálny sen. Skôr naopak. Je to len otázka času. Napokon, o svojej remeselnej zručnosti presvedčil nielen známych, ale aj úrad práce. Ten ho totiž pozval, aby ako majster realizoval rekvalifikačný kurz pre záujemcov o košíkárstvo. Jeden z kurzov absolvoval aj v Spišskom Hrhove.
Je to však práca najmä na koniec jesene a na zimu. Na jar a v lete sa venuje predovšetkým záhradke, ale medzi jeho koníčky patrí aj šport. Bol vášnivým prvoligovým nohejbalistom a aj teraz ho hráva, hoci len rekreačne, aby si ako vraví, udržal kondičku. Po takom zápase sa spravidla zastaví na pivko u Richtára. Keď nešportuje, spieva v grécko-katolíckom speváckom zbore a ako sa nám s vyrovnaným úsmevom na tvári priznal, jeho čas je teraz naplnený ešte aktívnejšie, ako keď pracoval.
Vyzvedali sme, či je aj doma taký aktívny. Napríklad či pomáha pri domácich prácach, alebo také niečo mu nič nehovorí. "Na upratovanie nie som. Mám doma priveľa žien, manželku Elenu, ktorá pracuje ako kuchárka, tri dcéry Janu, Danu, Katarínu a syna Martina. Varím rád, hoci sa nechcem pliesť manželke do remesla. No jedlá z rýb, diviny, guláše a studené šaláty robím rád. Uvarím všetko. Aj pirohy, kysnuté makovníky, štrúdle, čo dnes už nevedia ani mladšie ženy. Baví ma to."
Napokon, neodpustili sme si, aby sme sa neopýtali, ako rieši konflikty. Prípadne, či do výchovy detí nevložil aj policajnú disciplínu. Vraj je výbušný. Ak ho niečo nahnevá, zvyčajne vybuchne, ale nikdy to netrvá dlho. Ani na deti vraj nebol tvrdý, vždy im povedal svoj názor a nechal ich, nech o tom uvažujú a prijmú rozhodnutie sami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
