zachovanie okresu Svidník (nie obvodu, ako navrhuje vláda), ale v širokom okolí má predovšetkým punc "chlebového poslanca". Keď totiž kandidoval do regionálneho zastupiteľstva zvolil si príslovečný slogan: "Milan Cocuľa dobre vie, že reči sa hovoria a chlieb sa je". Zdá sa, že tento slogan ho v životných postojoch charakterizuje, hoci o sebe jedným dychom tvrdí, že je maximalista.
Nechceli sme s ním však hovoriť o politike veľkej ani regionálnej, ale o ňom, ako o človeku na prahu štyridsiatky. Chceli sme napríklad, aby sa s nami podelil o svoje tajomstvá a ako inak, opýtali sme sa na ženy v jeho živote. "Mám dokonca štyri. Manželku Darinku a tri dcéry," povedal nám so smiechom a dodal. "Som rád, že som sa vôbec oženil a mal som šťastie na životného partnera. Nič nechcem meniť, hoci som túžil po synovi. Chcel som byť chlapom. Teraz som kráľom, mám tri dcéry." Jeho túžba po "následníkovi" spôsobila, že dcéry sa vozili zakaždým v modrom kočiariku.
S nostalgickým úsmevom si zaspomínal, že na vojenčinu odchádzal ako muž a vrátil sa ako otec prvej dcéry Zuzany. Do konca vojenčiny už bola na ceste aj druhá ratolesť Mária. "Vojenčil som v Litoměřiciach a tam som si vyhliadol modrý kočiar. Nebolo ho ľahké dopraviť do Svidníka a tak som si vymyslel, že Česi by mali poznať históriu bojov na Dukle, pohoršoval som sa na d tým, že tam ešte nikdy neboli a pokúsil som sa zorganizovať zájazd. Priznám sa, že skôr mi išlo o prepravu kočiaru, ale všetko vyšlo. Cítili sa tu tak dobre, že mi do konca vojny prischla prezývka ´rudý džentlmen´. No a moja dcéra sa potom vozila v modrom kočiari." Najmladšia Ivanka ho nadobro vyliečila zo snov o synovi. Údajne je poriadny beťár a naplno mu nahrádza syna. Túžba sa zrejme zrodila z predstavy, že svojho syna pomenuje po svojom dedovi, roľníkovi a zároveň ľudovom poétovi z Vápeníka, Ivanovi Žákovi. On v ňom vypestoval blízky vzťah ku kultúre, ukrajinskej literatúre a inšpiroval ho aj k písaniu básní. "Je to taká moja vášeň. Rád recitujem aj kamarátom. Básne píšem, keď som šťastný aj keď prežívam ťažké chvíle. Je to moja osobná terapia a poteší ma, ak verše oslovia aj iných. Mám taký tajný sen. Do piatich rokov by som chcel vydať zbierku básní, aforizmov a epigramov."
Ako sme sa dozvedeli, medzi jeho koníčky patrí aj šport, turistika a vo Svidníku ho poznajú ako parketového leva. Dvakrát týždenne chodieva hrať nohejbal so staršími pánmi a ako Cocuľa tvrdí, ako najmladší najčastejšie podáva lopty. Keď sme už boli pri turistike, prezradil nám, že medzi jeho ďalšie vášne ešte donedávna patrilo chytanie rýb rukami. Bol v tom vraj od detstva dobrý a sklamalo ho, že teraz sa to posudzuje ako trestný čin. "Len ťažko odolávam pokušeniu." Keď sme vyzvedali aký je šofér a koľko pokút má na konte, prípadne za čo, povedal nám, že sa považuje za dobrého a skúseného šoféra.
Napokon, najmenej raz za mesiac absolvuje v rámci svojich podnikateľských aktivít cestu do Čiech a späť, ale aj po celom Slovensku. "Pokuty by boli, ale nie za vážne priestupky. Mám podrezaný jazyk, viem sa vyhovoriť."
Zaujímalo nás tiež, čo si najviac váži na ľuďoch v svojom okolí a čo naopak nemá rád. "Vážim si ľudí, ktorí vedia dodržať chlapské slovo a stáť za ním, hovoriť priamo a otvorene. Od takých ľudí sa dá veľa naučiť a dávajú mi pocit, že chcú pomôcť. Nemám rád ľudí, ktorí mi lichotia."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
