j neznámych. Úprimne im ďakujú. Dnes je smutné druhé výročie od osudnej tragédie manželov Polákovcov v Chorvátsku.
VRANOV NAD TOPĽOU. Tragická nehoda sa stala na diaľnici v Chorvátsku. Autom zišli do priekopy, kde sa niekoľkokrát prevrátili. Dvaja starší súrodenci vyviazli z nehody bez škrabancov, rovnako aj mama Zdenka. Otec sa však vážne zranil. Najťažšia rana však na Zdenku čakala potom, ako našla svoje milované slniečko, ktoré vypadlo z auta. Šesťročná Saška nežila.
Prognózy lekárov: Nebude chodiť
Po prvých náročných dňoch si pani Zdenka začala uvedomovať realitu. Dcérku už nikdy neuvidí, muž je vážne zranený, finančný príjem žiadny. Prvý rok všetku svoju silu venovala pomoci manželovi. Mal rozdrvenú lebku, nechodil, nerozprával, pravú časť tela mal ochrnutú. "Chodil po rehabilitáciách, ja som musela všade chodiť s ním. A keď sa dalo, tak som to riešila tak, že jeden týždeň som bola pri ňom, druhý pri deťoch," spomína a jej muž ju pobozká na znak vďaky.
Prognózy lekárov po nehode neboli vôbec optimistické: "Povedali mi, že ostane tak, ako je. Vraj si nemám robiť žiadne nádeje, nebude ani chodiť." Michal však svojou húževnatosťou dokázal opak. Chodí, učí sa rozprávať, rozcvičuje nehybnú ruku. "Veľa spravila jeho povaha a pevná vôľa. On vždy bol silný, cieľavedomý. Čo chcel, dosiahol za každú cenu," chváli svojho muža Zdenka.
Cítil, že mu niečo chýba. Nevedel to pomenovať
Napriek tomu, že mu počas jeho pobytu v nemocnici neoznámili tú najhoršiu správu o dcérke Saške, Michal cítil, že mu niečo chýba. Hoci si nič nepamätal, nič nevedel. "Každý k nemu postupne prišiel, iba ona nie. Veľmi chcel ísť domov. Povedala som mu: Ja ťa neunesiem. Musíš sa postaviť na nohy a tak môžeš ísť. Do troch dní chodil," vraví Zdenka trasúcim sa hlasom. Keď konečne vošiel Michal do bytu, Sašku hľadal vo všetkých izbách. "Otváral všetky dvere, vyšiel na balkón. Aj vtedy sme zistili, ako čo vnímal a že vie, koho hľadá. Lebo vtedy vôbec nerozprával, ani jedno slovo. Ukázal mi iba na Gabka, Mišku a opýtal sa: A?" dodáva už s plačom.
Podľa nej manžel niektoré súvislosti v tom čase nedokázal pochopiť. Spomína si na chvíle, keď prišli na cintorín, kde sú vedľa seba pochovaní Saška a Zdenkin otec. Michal sa postavil k svokrovmu hrobu. "Nechápal, prečo stojíme vedľa."
Stav sa zlepšuje
Neskôr absolvoval kolotoč viacerých rehabilitácií a jednu operáciu. Keďže nemal polovicu kosti na lebke, ktorá sa roztrieštila, košickí lekári mu museli voperovať náhradu. Aby chránili mäkké časti mozgu. Pomalým krokom nastávalo zlepšenie. "Bolo to, ako keď sa malé dieťa učí chodiť, ale stále treba naň dávať pozor. Akoby nemal pud sebazáchovy," vysvetľuje Zdenka. Michal si neskôr sám vymyslel stroj na rehabilitáciu ruky a prstov. Vyrobil mu ho známy. Denne na ňom húževnato cvičí. Výsledky sa síce dostavujú pomaly, ale všetci dúfajú, že to bude stále lepšie a lepšie. Ohromne im pomohla pomoc nielen blízkych a známych, ale aj úplne cudzích ľudí. "Veľmi im za to ďakujem." Medzičasom sa Polákovci presťahovali do rodičovského domu. "V byte nám Sašku každý kút pripomínal. Ale aj tu nám chýba. Určite by sa teraz hrala v piesku," plače Zdenka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
