Môj ocko je v celku zásadový človek. A tak som si za volant jeho auta mohla sadnúť, až keď som vodičské oprávnenie držala v ruke.
Mali sme škodu 120. Vtedy som si myslela, že je to najlepšie auto na svete. Ale dnes mám lásku k tomu môjmu chrústikovi z inej série. Živo si pamätám na niekoľko situácií s tou spomínanou škodou...
Šla som do mesta. Cítila som sa ako veľká žena. Veď som mala šoférovať auto sama. Cúvanie z dvora bolo fajn, prežila som to ja i autíčko. Myslela som, že môžem vyštartovať. Aj som tak urobila. Len som sa pre niečo zohla... Keď som hlavu zdvihla, zistila som, že už nie som tam, kde je asfalt... Skrátka som trošku skĺzla... do... trávy pri ceste. Nič sa nestalo. Všetko som dala bleskurýchle do poriadku a viezla som sa spokojne ďalej.
Všetci mi kývali. Usmievali sa na mňa. A ja ako slušne vychované dieťa dvoch skvelých rodičov s radosťou odkývala a užívala som si pocit takej malej slávy. A všetko sa mi zdalo v poriadku. Všetko sa mi zdalo také prirodzené. Úsmevy, pozdravy, mávania.
Divné to bolo, keď mi "zdravili" ľudia v susednej dedine. Tak som nejako inštinktívne zastavila auto. A čo som zistila? Ťahala som za sebou obrovský, gigantický, dlhočizný konár! No dobre, nebol až taký veľký, ale dva metre mal určite. V momente som pochopila, prečo sa na mňa každý tak usmieval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
