Vtedy som pochopila, aké ťažké je byť hercom, ale tiež to, že aj my, obyčajní neherci, denne hráme. Niektorá úloha si vyžaduje viac pretvárky a vyššie nasadenie, inú už zvládame ľavou zadnou. Často sa musíme tváriť diametrálne odlišne, ako sa sami cítime. Robíme to, čo káže firemná politika či prostredie, v ktorom sa nachádzame.
Mnohokrát máme slzy na krajíčku, ale usmievame sa. Lezie nám na nervy kolega, ale tvárime sa, že jeho prítomnosť je vítaná. Partnera už máme plné zuby, no predsa hráme rolu poslušného psíka.
Poznám typy, ktoré sa tak vžili do vlastnej úlohy, že nehrať, to už nevedia. Sú aj takí, pri ktorých si nikdy nemôžeme byť istí, či v danom momente hrajú, alebo sú konečne sami sebou. Neviem, čo by sa stalo, keby sme raz prestali hrať, hovorili to, čo si myslíme, a boli tým, kým v skutočnosti sme. Asi by sme narušili rovnováhu, rozhnevali zopár ľudí a mnohí by sme z toľkej pravdy onemeli.
Ale keďže život je len jedno veľké divadlo, hráme poctivo ďalej. A pravdou je, že mnohí každodenne odvádzame priam oscarovské výkony.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
