Keď prísun informácií viazne, ľudia nedvíhajú telefóny, respondenti na schôdzku najprv meškajú, potom sa bez ospravedlnenia jednoducho nedostavia, pol dňa je v keli a žalúdok sa začína chvieť. Nahováram si, že je to hlad. Veď je čas obeda. V hlave sa mi usádza myšlienka vyhriatej reštaurácie a ešte jedna. Chlapi predsa tvrdia, že s plným žalúdkom je svet krajší. Skúšam to a potichu dúfam, že po dobrom obede sa deň blbec vytratí.
Reštika síce vyhriata je, aj jedlá rozvoniavajú, ale len čo sa usadím, musím sa započúvať do hlučného rozhovoru dvoch pánov. A nielen ja. Rozoberajú všeličo. Ako by vyriešili stav ekonomiky, spoločnosti, rómsku otázku, dvojité občianstvo a všeličo iné. Hlučne a arogantne akoby zabrali celý priestor. Vyzerajú ako intelektuáli, ktorí všetko vedia najlepšie. Ich názory neberiem, ale nútia ma počúvať. Jedlo mi nechutí a nervozita sa stupňuje. Obed sa v žalúdku mení na nestráviteľný kameň.
Deň blbec si nedáva pohov ani celé popoludnie a tak odchádzam domov so zlým pocitom z nedokončenej práce. Aj trolejbus je plný a hlučný. Dve dámy vášnivo rozoberajú vývoj milostného vzťahu Onura a Šeherezády. Nie som v obraze, nepozerám seriál, ale ony ma nútia vypočuť si ich postrehy. Po chvíli sa takmer hádajú o tom, či Šeherezádu urazil Onur, alebo jeho matka. Ufff.
Bezmocne prešľapujem, trolejbus je taký plný, že sa nemôžem presunúť na iné miesto a v žalúdku ešte stále cítim nestrávený obed. Len neviem, či za to môže jedlo, alebo deň blbec, alebo ľudia, ktorých som stretla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
