Začalo sa to tým, že raz prišiel do školy v novučičkých tuzexových rifliach, dodnes si pamätám na šokujúco západniarsku značku Wildcat. Keď sme mu ich chválili a závideli, až nám uši odstávali, dorazil nás výrokom: „A viete, tie rifle sú REKORDNÉ...“
To slovo sadlo ako zaklínadlo a úplne nás zvyšných, nemajiteľov riflí značky Wildcat, opantalo. Spolužiak bol razom našim guru, slepo sme mu verili jeho ďalšie rekordné kúsky. Jeho čínske pero písalo rekordne dlho, šunka v jeho rožku bola rekordne chutná, a keď sme boli cez prestávku na záchod, naše rodiace sa chlapské egá zabíjal tvrdením, že má rekordný oný...
Keď však raz prišiel na telocvik a začal vykladať, že jeho trenky sú rekordne červené, akosi stratil kredit. Asi aj preto, lebo mu nijako nepomáhali, futbal hral mizerne, behal pomaly a z telocviku mal trojku.
Prešlo nejakých tridsať rokov a ja som v živote opäť narazil na iného rekordného človeka. Tentoraz nie v triede, ale na radnici.
V Prešove rekordne tancujeme, pripájame sa na Wi-Fi, a keď sa už nepodarí nejaký ten rekord denne, tak aspoň obdivujeme zručného akvaristu, ktorý vypúšťa rybičky do fontány a šikovníka, ktorý zlaňuje z kostolnej veže. Okrem iného, samozrejme.
Nič poburujúce by na tom v zásade nebolo, len ma celkom mrzí, že na mestskú dopravu budem o pár dní na zastávke čakať rekordne dlho a že do niektorých častí mesta sa ňou už nedostanem vôbec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
