PREŠOV. Funguje len niekoľko dní, ale o návštevníkov nemá núdzu. Skôr naopak. Aj v čase našej návštevy tam bolo plno. „ Uvítali sme to, lebo v areáli nebola žiadna kaviareň, len bufety. Doteraz som sa nestretla s tým, aby bola obsluha na vozíčkoch, ale je to príjemné a kultivované. Myslím, že je dobré, keď dostali možnosť pracovať,“ povedala nám jedna zo zákazníčok Mária Piskurová.
Prestavali sociálne zariadenia
Za jedným zo stolíkov si spokojne popíjal nápoj aj 10-ročný Jurko. „Je to príma, inokedy by som do kaviarne nemohol vstúpiť a tu môžem, lebo je to v nemocnici,“ pochválil sa. Alena Kohútová ocenila najmä to, že v blízkosti kaviarne pribudli aj bezbariérové toalety.
„Doteraz tu neboli a vždy keď som prišla na vyšetrenia, mala som problém ísť s vozíkom na toaletu. Cez klasické úzke dvere sa to jednoducho nedalo. Zažila som aj nepríjemné situácie. Trochu tomu personálu aj závidím, mne sa doteraz nepodarilo nájsť prácu,“ dodala. Ako sme sa dozvedeli, do prestavby sociálnych zariadení investoval manažment nemocnice v čase, keď padlo rozhodnutie, že priestor prenajmú.
Nové chránené pracovisko
Zastrešuje ho Občianske združenie Mabaj Energy a kaviarnička bude v areáli nemocnice najmenej dva roky. Združenie má však ambíciu udržať ho oveľa dlhšie.
„Všetci zamestnanci sú so zníženou pracovnou schopnosťou nad 70 percent a zabezpečujeme im aj dopravu z práce a do práce. O priestor v areáli nemocnice sme sa usilovali aj preto, že je to miesto, kde sa stretávajú ľudia so zdravotnými problémami a keď ich príde obslúžiť vozičkár s úsmevom na tvári, možno na chvíľu zabudnú na svoje ťažkosti,“ vysvetlil predseda združenia Martin Matejka.
Dostali šancu uplatniť sa
Pavol Labo má 45 rokov. Pracovnú príležitosť si veľmi váži a teší ho, že aj odozvy od ľudí sú priaznivé. „Už nás pochválili za dobrú kávu aj atmosféru. Trochu som mal obavy z toho, či nebudú hundrať, že sme pomalí, ale zatiaľ sa to nestalo. Ja som veľmi rád, že nie som izolovaný v ústave a môžem byť medzi ľuďmi,“ povedal nám Labo.
Jeho kolega Arnold Haršányi má 34 rokov a doteraz nikdy nepracoval. Snažil sa byť „neviditeľný“, keď sa na vozíku pohyboval okolo stolov a odnášal prázdne šálky od kávy. Nechýbal mu však široký úsmev. „Stále mám ešte problém pohybovať sa medzi toľkými ľuďmi, ale práca ma baví a myslím, že časom sa tých rozpakov zbavím. Keď príde veľa ľudí, občas zabudnem na nejakú objednávku a mám z toho zlý pocit, ale budem sa snažiť zlepšovať,“ popísal prvé skúsenosti Haršányi. Dodal, že niektorí ľudia na nich zazerajú čudne, ale väčšina zákazníkov ich akceptuje a priestor je stále obsadený.
Po rokoch je znova medzi ľuďmi
Zlata Sopková síce nie je na vozíku, ale tiež je hendikepovaná. Šancu pracovať nemala už celé roky.
„Baví ma to a som veľmi vďačná, že môžem byť medzi ľuďmi. Mnohí ma odrádzali, že to nezvládnem, ale nie som unavená, skôr ma to nabíja energiou a hlavne ma teší, že som užitočná,“ poznamenala. Na všetko, čo nezvládnu zamestnanci, je tu asistent Lukáš Kvietok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
