Zaradený bol aj do publikácie rozhovorov s osobnosťami slovenskej advokácie. Sedem generácií jeho predkov boli notári. Advokátom je aj jeho syn, teda deviata právnická generácia. Ocenený rebelantský advokát sa do dôchodku ešte zďaleka nechystá.
BARDEJOV. Rodák z Kežmarku venoval právu, najmä advokácii celý život. Nikdy nebol v strane, bol obhajcom v kontroverzných prípadoch, napriek tomu i napriek perzekúciám si získal rešpekt.
V decembri 1989, počas revolučných udalostí, zvolili JUDr. Rastislava Straku za člena nového výboru Krajského združenia advokátov Košice, z ktorého odišli stranícki nominanti. Následne sa stal predsedom revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory.
V roku 1993 bol zvolený za člena predsedníctva, v ktorom pôsobil až do roku 2007. Vtedy sa akoby oblúkom vrátil do revíznej komisie komory.
Advokáti do dôchodku nechodia
„Nemám pocit, že by som mal odísť z advokácie a utiahnuť sa. Advokácia je povolanie, nie zamestnanie a len málo advokátov odchádza z kancelárie do dôchodku,“ nechce ani po ocenení za celoživotné dielo skončiť s advokáciou R. Straka, ktorý získaval ostrohy v 60. rokoch. Jeho principálmi boli doktori Lorber, Studenka, Slanina či Okáli, zvučné mená v tomto fachu.
Doktor Straka začínal v Advokátskej poradni v Poprade. Hoci po škole to vyzeralo inak: „Právnickú fakultu UK v Bratislave som ukončil promóciou v júni 1963 a mojím prvoradým cieľom bolo zamestnať sa v advokácii. Keďže som pochádzal z Kežmarku a mal som veľmi blízky vzťah k Tatrám, mal som záujem dostať sa do Popradu.“
Problémom však bol umiestnenkový systém. Z dvoch miest v Poprade (finančný odbor okresného národného výboru a prokuratúra), si mladý študent vybral to prvé. Ani nenastúpil, lebo odišiel na vojenskú službu.
Keď sa v roku 1964 vrátil z vojenčiny a chcel sa zamestnať v advokácii, naháňali ho z ONV. Ak nenastúpi, podajú naň návrh na trestné stíhanie za príživníctvo.
„Nastúpil som na ONV, kde som pracoval až do júna 1966, pričom od 1. 1. 1966 začal platiť prvý Zákonník práce, ktorý umožnil rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou, čo som využil a okamžite nastúpil do advokátskej poradne v Poprade.“
„Vyhadzov“ zo Starej Ľubovne
Advokátske skúšky zložil vo februári 1968. Nasledovali augustové udalosti i vznik nových okresov, pričom do Starej Ľubovne zamieril aj R. Straka. Ranným „justičným expresom“ tam dochádzalo viac ľudí z Popradu.
„Boli sme si generačne blízki. Vznikol kolektív mladých začínajúcich ľudí. Medzičasom som sa oženil. Moja manželka bola takisto advokátka, v Ľubovni sme založili rodinu. Vyzeralo to, že to bude všetko v poriadku, až na to, že v r. 1969 začali trestné stíhania za nedovolené opustenie republiky. Obhajoval som ich, bral som to dosť revolučne,“ spomína advokát, ktorý si v Starej Ľubovni „vegetil“ do roku 1972, kedy prišlo k nútenému odchodu: „Bol som odjakživa nestraník. Okresný výbor strany rozhodol, že nemôžem byť vedúcim poradne, čo ma nijako netrápilo, ale že nemôžem pôsobiť v okrese Stará Ľubovňa. To už bolo horšie.“
Prispeli k tomu aj procesy, v ktorých obhajoval emigrantov a uspel vo výrokoch o prepadnutí majetku, či sa ako obhajca zaplietol do vybavovania si účtov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou: „Obhajoval som skupinu gréckokatolíckych cirkevníkov z Jakubian, známej revolučnej dediny. Pop nechcel opustiť faru, tak ho aj s rodinou vyložili na cintorín. Dvanástich tam zavreli... Bol to sledovaný proces, napokon ich prepustili, dali im len symbolické tresty na dobu trvania tej väzby.“
Na advokátov sa v tom čase zvyšovali tlaky zo strany politickej moci. „Začalo to po roku 1968 v súvislosti s procesmi, ktoré nastali s normalizačným rokom. Najmä v pracovnoprávnej problematike, kde dochádzalo k výpovediam zo zamestnania s politickým podtónom. Dalo sa cítiť, že tam sú určité záujmy, ktoré sa riešia telefonicky medzi straníckymi orgánmi,“ povedal R. Straka, ktorý tých ľudí často obhajoval.
Prezradil recept, ako sa vyhol tlakom: „Keď si vybudujete určitý imidž rebelanta a buriča, tak sa dostávate do situácie, že vás začnú rešpektovať. Skončilo sa to tak, že som mal niekoľko prípadov, keď ma vedúci pracovníci okresného výboru strany poverili zastupovaním svojich príbuzných, ako rebelanta, nestraníka. Hoci tu pôsobili aj advokáti straníci.“
Mohol byť kunsthistorik i novinár
Po anabáze v Starej Ľubovni sa už JUDr. Straka ocitol v Bardejove: „Môj vtedajší šéf mi to ponúkol a nastúpil som, a tak od septembra 1973 advokátčim v Bardejove dodnes."
Zaujímavé je, že pôvodne chcel študovať dejiny umenia. Rozhodol sa inak, no dodnes ich má ako celoživotný koníček. Niekoľko semestrov študoval aj žurnalistiku, avšak zamestnávateľ mu nedal pečiatku na pokračovanie v externom štúdiu, čím táto možnosť zhasla.
Venoval sa teda najmä pracovnému právu, dnes je to obchodné právo. Je to ťažká agenda, no R. Straka spáva pokojne: „Nepracujem na báze šedej, pološedej ekonomiky, ale zastupujem renomované firmy. Môžem chodiť večer po ulici, nemusím sa zohýnať pod auto.“
Čo je na advokácii také lákavé, že sa toto povolanie doslova dedí z generácie na generáciu? Je to aj prípad Strakovcov.
„Nebol som nadšený, že syn ide na právo. Má to svoje čaro v tom, že ste určitým spôsobom pánom tej kauzy, je to aj o psychologickom zázemí. Kontakt s ľuďmi, s klientmi. Klienti sú rôzni, zďaleka nemusia byť vašimi najlepšími priateľmi. A moji principáli ma na samom začiatku kariéry učili, že môj najväčší nepriateľ nie je advokát protistrany, ale vlastný klient,“ povedal bardejovský advokát, ktorý si baterky dobíja športom. Kedysi hrával basketbal, dnes ho takmer denne vídať na tenisových kurtoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
