PREŠOV. Po hektickom lete niektoré momenty spočiatku naznačovali, že by sa nič vážne nemalo stať. Lenže, ako povedali odborníci – najprv ešte hráči ťažili z toho, čo mali v sebe nahromadené, ale keď ich začal „zvŕtať“ tréner Angel Červenkov, stávali sa čoraz dezorientovanejší.
Vyhovárať sa však na počínanie si bulharského kouča a zhadzovať všetky problémy na jeho hlavu by nebolo férové. Musel by to byť naozajstný „manták“, aby takto dokázal vykoľajiť profesionálnych hráčov. A ak teda bol, čo sa nám nechce veriť, načo došlo k jeho angažovaniu?
A keď to už bol chybný krok, tak k náprave mohlo dôjsť skôr a nie čakať na to, až sa vzťahy príliš napnú a zahraničný kouč si sám uvedomí, že neprerazí.
Aj v tomto smere to bolo poučenie, hoci horké, pre zelenobiely klub a jeho predstaviteľov. Hráči by sa zase mali zamyslieť nad tým, prečo nedostali stále zo seba všetko tak, ako v ostatných dvoch vystúpeniach.
Bez elitného strelca to nejde
Tie už mala na starosti nová trénerská dvojica Ladislav Totkovič – Marek Fabuľa. Bez toho, aby sme podceňovali ich schopnosti – a určite to vedia aj oni sami – išlo skôr o to nájsť správny kľúč od zamknutej trinástej komnaty herného kumštu a morálnej vyspelosti.
Chvalabohu, že to dokázali. Otvorili si tak aj oni dvere k zotrvaniu na lavičke v odvete?
„To neriešim, o tom musia rozhodnúť iní. My sme sa snažili odviesť čo najlepšiu prácu v tomto krátkom časovom úseku,“ konštatoval L. Totkovič.
Pravdaže, pri obzretí dozadu nechcel sa dotknúť niektorých tém, ktoré súviseli s jeho predchodcom, nebolo by to etické a profesionálne, preto rozobral skôr otázky z pohľadu najprv člena realizačného tímu a nakoniec hlavného kouča. Aj jeho mrzelo, že mužstvo nemalo výrazného strelca a vonku neodvádzalo to, čo zväčša doma.
„Pokiaľ ide o súcich zakončovateľov, je to vždy vecou danosti, umenia, šťastia a schopností. Na Slovensku je celkovo málo vyslovených lídrov a keď sa ukážu, tak tu ani dlho nezostanú. Lenže myslím si, že niektorí chlapci majú potenciál, aby neskôr v ofenzíve strelecky vynikli. Či už ide o Marcina, Poliačeka alebo ďalších.“
Na margo gólovej i bodovej chudoby vonku kouč dodal: „Je to v odvahe a v tom, aby si hráči verili bez ohľadu na prostredie.“
Nuž, z účastníkov ligy Šarišania na cudzích ihriskách vyťažili najmenej – iba bod a tri góly - a skončili preto v tabuľke zostavenej na základe týchto výsledkov poslední.
Ešte dobre, že si zväčša držali výhodu domáceho ihriska, ale i tak je na zamyslenie, že ani raz nedali viac ako dva góly v jednom zápase a celkový sumár 15 zaznamenaných zásahov ich radí vedno s Trnavou medzi najslabších v pelotóne.
Len Ševčuk s tromi gólmi trošku vyčnieval, ale i tak kanonierskej elite naši nesiahali ani po členky. Pokiaľ ide o spomínaného legionára, dostal dosť priestoru, ale akoby sa nezžil s herným štýlom a vo finiši sa ukázalo, že i bez neho to na hrote ide.
Zase jeden z príkladov zbytočnej tvrdošijnosti a úzkostlivého nasadzovania aj takých, ktorým to nie vždy išlo.
Z každého rožku trošku
Pohľad na štatistiku naznačuje, že Prešovčania prechádzali tromi fázami. Sprvoti síce prehrávali vonku, ale doma vyhrávali a dokonca súperi nemali u nich nárok ani na zaknihovanie zásahu.
Potom prišlo hluchšie obdobie. Začalo sa to vyradením v osemfinále Slovenského pohára. Duely s Trnavou a so Slovanom na východe naznačili aj netušený rozmer tímu, no neskôr prišla séria viacerých duelov bez výhry a útlm vyvrcholil trénerskou zmenou. Po nej prišli dve víťazstvá, ktoré znamenali aký–taký balzam.
„Nazdávam sa, že potenciál mužstva stále nie je odkrytý. Najmä v preferovaní útočnej hry a energického pohybu, aktivity, správnej agresivity. Chlapci sa ale presvedčili, že ako futbalisti nie sú ľaví a všeličo vedia. To môže byť pre nich odrazovým mostíkom do ďalších bojov.“
Viackrát sa spomenulo, že Prešovčania si poriadne potrebovali prevetrať hlavy, prečistiť myšlienky, aby zmenili o 180 stupňov kurz. Bodaj by sa od neho neodchýlili ani na jar.
„Bez odvahy to nejde, pokiaľ padajú góly, vyhráva sa, mužstvo získa sebadôveru i istotu a odhalia sa schopnosti jednotlivcov.“
Pri otázke, aký typ hráča chýbal, L. Totkovič okľukou odpovedal, že všetky posty sú vyvážene obsadené. Pokiaľ ide o tvorcu hry, vyrukoval s menami špílmachrov - Adam, Macko, Poliaček, Zošák. Niektorí boli, žiaľ, zranení, iní zase nedostatočne vyťažovaní. Na jednom hráčovi však hra Tatrana nemohla stáť.
Dotkli sme sa i zmeny spôsobu hry, z defenzívneho na útočnejší a nasadzovanie dvoch útočníkov.
„Základné rozostavenie nič nerieši, dôležité sú úlohy, aké hráči majú. Treba ísť ale víťazstvu v ústrety svojou neustálou aktivitou.“
Niektoré duely (napríklad s Trenčínom doma) však odhalili aj akúsi slabú odolnosť voči stresu a nepriaznivému vývoju, keď sa nenašiel jednotlivec, ktorý by zastavil ústup kolektívu.
Zvedaví sme boli aj na postoj Ladislava Totkoviča k šanci, ktorú dostal v závere. „Do Corgoň ligy vedie dlhá aj trénerská cesta. Nie je to tak, že to zrazu prišlo, všetko má svoju postupnosť. Bola to pre mňa i odmena za to, čo som futbalu obetoval. Za tým stoja vždy úspechy i sklamania.“