Keď sa koncom novembra stal v Sofii majstrom sveta v klasickej kulturistike nad 180 centimetrov, v hlave sa mu mihol zaujímavý film, v ktorom sa striedali rôzne sekvencie. Ľuboš Maliňák vie, že boli i o tom, ako ho neraz úspechy obišli a šťastena sa mu otočila chrbtom. Teraz si ale môže povedať, že dobyl i zakliatu métu a získal zlato. Dostal sa na pomyselný vrchol, lebo v tomto odvetví nič viac nemožno dosiahnuť.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Svidnícky rodák sa nikdy nedal odradiť čiastkovými sklamaniami a cieľavedome išiel za svojím. Vyplatilo sa.
Má 37 rokov, ale ani zďaleka sa nedá hovoriť, že primát ho počkal na sklonku kariéry. Kulturisti sú skvelí aj dlho po štyridsiatke, ak, pravda, zdravie nepovolí.
Jeho kariéra je už teraz naozaj obdivuhodná. Vo vitríne má tri tituly z ME (2005, 2006 a 20011). Prvý raz bol blizučko k zlatu na MS už pred šiestimi rokmi v Ostrave, bolo z toho však „iba“ striebro. Pred dvoma rokmi v Budapešti sa mu prihodilo to isté.
„Ešte väčšiu smolu som ale zažil v rokoch 2007 a 2008, keď som skončil štvrtý. Ako sa hovorí - so zemiakovou plackou. To je to najhoršie, čo športovca môže na súťaži stretnúť. Bol som vlastne veľmi blízko ku kovu, ale v skutočnosti ďaleko,“ prezradil východniar žijúci viac než desať rokov v Liptove, kam sa priženil.
Vlani „svet“ vynechal kvôli zdravotným problémom a podľa všetkého pauza mu prospela.
Maliňák patrí medzi tých, čo píšu históriu tohto športu. Od začiatku s výnimkou vlaňajška nechýbal na vrcholných akciách. Už v roku 2003 bol účastníkom MS v kategórii fitnes, podujatie bolo predchodcom súčasných zápolení klasických kulturistov.
Inak, náš reprezentant v najvyššej kategórii je vôbec prvým slovenským svetovým šampiónom medzi klasikmi. S jeho menom sa spája ešte viac iných primátov.
„Bol som tiež vôbec prvým majstrom Európy na premiérovom šampionáte v histórii a naposledy som dominoval ako jediný zástupca starého kontinentu. V ostatných kategóriách triumfovali pretekári z Ázie – Kórejčania a Iránčania. “
V ostatných rokoch sa tlačia hore borci z arabských krajín. Prím má Irán, Egypt, z Európy je zase značný nástup Turecka. Medzi nižšími je suverénna zase Južná Kórea, prípadne Japonsko. Cesta na trón bola v Maliňákovom podaní jednoznačná a presvedčivá.
„Už po semifinále, kde sa ukázalo 21 jednotlivcov, som sa dostal do pozície favorita. Vraj odborníci okamžite hovorili, kto vyhrá. To ma potešilo, ale neprikladal som tomu veľký význam, lebo také prognózy sa vedia vypomstiť. Mal som ale životnú formu a potvrdil som ju. Aj príprava trvala dlhšie, nie štrnásť týždňov, ale takmer šesť mesiacov. Vyplatilo sa.“
Pomenujú po ňom ulicu?
Ľuboš sa zatiaľ ešte nebol pochváliť vo svojom rodnom meste so zlatom, ale cez Vianoce tam zavíta a bude sviatkovať vedno s mamkou (otec mu už zomrel) a ďalšími rodinnými príslušníkmi.
Určite sa teší na dobroty. Po tvrdej diéte, ktorú si tentoraz naordinoval a trvala až pol roka, pričom niekoľko týždňov bolo krutých bez tukov a s minimom sacharidov, mu viac ako komukoľvek inému pošmakujú aj bežné veci.
„Neviete si predstaviť, akú skvelú chuť má rožok, ktorý som nemohol okúsiť dlhý čas. Nehovoriac o mačanke či pirohoch, čo pripraví mamka.“
Na sociálnej sieti si všimol, že jeho úspech naozaj medzi Svidníčanmi zarezonoval. Dokonca viac ako v Mikuláši.
„Teším sa na stretnutie so všetkými, čo mi držia palce, spolužiakmi, kamarátmi, známymi. Potešil ma i list od pána primátora s blahoželaním. Dokonca som už zachytil internetové vtipné prestrelky, že po mne chcú pomenovať ulicu,“ usmial sa sympatický borec.
Nuž, z tohto mesta veľa majstrov sveta okrem neho nepochádza, a ktovie, či vôbec dajaký.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
