Keď sa spustí mašinéria medicínskych úkonov, pacienti, ale aj ich blízki majú pocit, že sa „normálny“ život zastavil. Vtedy potrebujú nielen pomoc medicínsku, ale aj psychológa.
PREŠOV. Nie je však veľa takých, ktorí ju aj vyhľadajú. Spoliehajú sa len na lekárov a pomoc najbližších. Niekedy však negatívne emócie dokážu liečebný proces zabrzdiť.
„Na chodbe onkologického oddelenia som stretla ženu v stredných rokoch. Plakala. Oslovila som ju, vzala za ruku a vypočula si jej príbeh. Prvýkrát vo svojom živote bola konfrontovaná s hrozbou smrti a odlúčená od svojich detí. Bola vystrašená. Nebála sa len o seba, ale aj o deti, o manžela. Počúvala som ju, držala za ruku a po hodine mi poďakovala. Vraj jej veľmi pomohlo, že sa mohla podeliť o svoju bolesť. Odišla s nesmelým úsmevom, keď som ju ubezpečila, že sa môžeme znova stretnúť,“ popísala nám osobnú skúsenosť psychologička Katarína Lanščáková.
Chodieva na onkologické oddelenie do prešovskej fakultnej nemocnice pravidelne a pokúša sa podať pomocnú ruku tým, ktorí ju potrebujú. Zvyčajne sa stretáva s ľuďmi v izbe pre pacientov, ktorú jej nemocnica vyčlenila. Spolupracuje totiž s Ligou proti rakovine, n. o. Vďaka tomu môže poskytovať poradenstvo bezplatne.
Pomoc príbuzných niekedy nestačí
Náhodné či dohodnuté stretnutia majú pre pacientov osobitý význam. Niekedy sú však v situácii, kedy svoj stav nevedia reálne vnímať. Podobne ako pani Helena. Choroba jej vzala všetku energiu a pôsobí ako žena bez života, akoby už na ničom nezáležalo. Na stretnutie s psychologičkou ju priviedla dcéra.
„Nechcelo sa jej rozprávať a tak som hovorila ja o tom, čo ju asi trápi. O bezmocnosti, o hneve, o neistote. Zrazu sa mi pozrela do očí a so slzami na krajíčku začala prikyvovať. Rozhovorila sa o pocite krivdy, o tom, že si to nezaslúžila, veď žila poctivo, nikomu neublížila, pracovala, starala sa o rodinu a aj napriek tomu nebola ušetrená od toľkého utrpenia,“ popísala iný príbeh Lanščáková.
Prichádzala za ňou opakovane a postupne sa s chorobou aj liečebným procesom vyrovnávala. Aj napriek chorobe sa začala tešiť z malých vecí a neskôr po dcére odkázala, že už nepríde, ale ďakuje za podporu.
„Rizikoví sú najmä pacienti, ktorí už predtým mali psychické problémy, alebo v krátkom časovom slede stratili viac oporných bodov v živote, napríklad stratu práce, úmrtie blízkeho človeka a podobne. Zvyčajne sa uzatvárajú, nekomunikujú, odmietajú kontakt s príbuznými a nespolupracujú pri liečbe,“ vysvetlila psychologička, ktorá je v nemocnici k dispozícii každý piatok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
