Čerstvý sedemdesiatnik však akoby svoje roky na pleciach necítil. Stále je aktívny nielen v komunálnej politike, ale aj v lekárskej praxi.
PREŠOV. V mestskom parlamente je už 22 rokov. Keď sa stal poslancom, mal 46 rokov a v tejto pozícii s malou prestávkou pôsobil vo všetkých volebných obdobiach.
Kolegovia aj verejnosť ho poznajú ako človeka, ktorý si nikdy nedával servítku pred ústa a fakty vždy pomenoval tak, ako to cítil a videl.
Známe sú jeho výroky na adresu primátora o veľkej lúpeži storočia, keď kritizoval proces a financovanie výstavby Okružnej ulice. Za tie ho dokonca primátor Pavel Hagyari (nez.) chcel zažalovať.
„Bol som naivný a vždy som chcel pre mesto pracovať nezištne. Celé roky sledujem, ako sa komunálna politika mení na bartrový obchod a nepáči sa mi to. Robí sa tu politika pre efekt, pre stúpanie po rebríčku funkcií a nie pre ľudí. Stala sa dobrým biznisom, preto sa zo mňa stal skeptik, ale s istou dávkou viery, že sa aj napriek tomu sa ešte dá dobré veci posúvať smerom k ľuďom,“ zhodnotil pôsobenie v poslaneckých laviciach.
Ako detský kardiológ pôsobí už 30 rokov
Vyše 30 rokov pracuje ako detský kardiológ a vyšetril už okolo 150-tisíc malých pacientov. Vracia sa k nemu dokonca aj druhá generácia pacientov a vždy ho poteší, keď za ním prichádzajú rodičia s deťmi s tým, že aj ich kedysi liečil a doteraz si na stretnutie s ním spomínajú.
Netýka sa to len Prešovčanov. Kedysi bol v meste jediným detským kardiológom a prichádzali za ním pacienti z piatich okresov. Na operáciu do Prahy v tom čase poslal okolo sto detí a ich kvalita života sa zmenila.
„Teraz sme tu traja, ale stále sa cítim potrebný. Ročne vyšetrím okolo 3-tisíc detí. Práca ma napĺňa a teší. Dosýta si pri nej užívam zázrak života,“ dodal Janko.
Prežil klinickú smrť
Keď sa obzrel na roky dozadu, zaspomínal si ako už dvakrát chcel odísť z Prešova, ale život to zariadil inak. V roku 1990, krátko po nežnej revolúcii, mal nastúpiť ako primár detskej kliniky v Bratislave. Vyhral konkurz, zabezpečoval byt pre rodinu, bol už zbalený, ale kým tam dorazil, situácia sa zmenila.
Miesto nedostal a vrátil sa domov. Našťastie. Stal sa primárom tu.
„Potom prišli ťažké roky mečiarizmu a kruté časy v spoločnosti. V roku 1996 som sa prihlásil na dva konkurzy na české kliniky, vyhral som a rozhodol som sa, že pôjdem do Jihlavy. Vtedy mi v ambulancii roztrhlo srdce. Na chvíľu som zomrel, a to rozhodlo. Vystrábil som sa z toho a zase ostal v Prešove. Dostal som dve znamenia, že mám ostať,“ zaspomínal si.
Ako sám hovorí, dovtedy bude pracovať, kým bude chodiť, bude mu to myslieť, bude milovať a vedieť si užívať krásu života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
