Asi takto vyzerali hokejové začiatky Vladimíra Mojdisa, obrancu prvoligového Bemaco HC 46 Bardejov, ktorý 10. apríla oslávil svoje 34. narodeniny.
BARDEJOV. Od svojich desiatich rokov hrával za všetky mládežnícke kategórie, no najviac ho potešilo, keď postavili krytý zimný štadión.
Po druhej lige prišla prvá, šesť rokov bol kapitánom družstva. V minulej sezóne bol najstarším v mužstve, odohral 41 zápasov. S Vladimírom Polačkom tvorili dvojicu obrancov v baráži a tešili sa z ligového prvenstva.
Začalo to na verejnom korčuľovaní s kamarátmi a potom prišla ponuka od trénera.
Spomína V. Mojdis: „Ukázali sme, že vieme korčuľovať. Tak sme začali trénovať u Júliusa Forgáča, Ľuboša Rybára, Daniela Marcinova, pamätám si ešte pána Doruľu. Začiatky boli naozaj srandovné, prišiel som domov s igelitovým vrecom plným výstroje a mama sa ma pýtala, že na čo som sa to dal. Nemali sme ani hokejky a na tréningu sme nestrieľali príklepy, aby sa nezlomili. Doma ma ale podporovali, otec s mamou stále chodili a chodia na zápasy. Mama vždy chcela, aby som nerobil kolektívny šport, ale individuálny, ale kolektív je kolektív. Vydržal som v ťažkých podmienkach, s hokejom som chcel dosiahnuť viac.”
Dvakrát s titulom
Vrcholom hokejovej kariéry V. Mojdisa boli dva prvoligové tituly, no túžil ešte pridať.
„Bol som kapitánom mužstva v druhej i prvej lige, po mne céčko prevzal Ľuboš Baranok a teraz Juraj Dancsák. Dvakrát sme vyhrali druhú najvyššiu súťaž, len škoda, že sme nepostúpili do extraligy. Dosiahol som všetko, čo sa dalo a som rád, že som zostal pri hokeji. Teraz tu máme výborné podmienky, vedenie sa snaží, čo sľúbia – to máme. Ak sa nič vážne nestane, tak hokej by tu mal napredovať.”
Z kádra je Mojdis jediný, ktorý je zamestnaný, pracuje na čističke v Bardejovskej Novej Vsi, no musí sa snažiť: „Keďže tréningy sú v podvečer, dá sa to stíhať, najmä keď sú v práci ústretoví. Konkurencia v klube je dobrá vec. Keď som bol najstarší, stále som musel na sebe pracovať, ako keby som mal dvadsať. Snažím sa ísť naplno v tréningu i zápase. Je ťažké presadiť sa, niektoré zápasy som nehral, keď prišli chlapci z Košíc. Vtedy som hral za našu farmu v Humennom. Štvalo ma, že som nehral, ale keď prišli lepší, neostávali mi nič, len sklopiť uši.”
Ako obranca Mojdis je presvedčený, že základom mužstva je mať dobrého brankára, no aj urobiť menej chýb ako súper.
„My sme mali dvoch, Roba Martona a Matúša Andreanina. Lenže kto prišiel do Bardejova, z každého súperovho brankára sme urobili hviezdu. V rozhodujúcom barážovom zápase v Martine sme urobili dosť chýb. Boli sme vylúčení pre zlé striedanie, domáci využili aj našu presilovku. My sme šance nepremenili, oni využili každú našu chybu, to rozhodlo.”
Vyvrcholenie sezóny potešilo hráčov, ktorí sa tu zišli z širokého okolia, rodáka Vlada Mojdisa to potešilo dvojnásobne.
„ Aj keď nám v úvode súťaže to nešlo, no v koncovke sme všetko vynahradili. Hrať doma pred takými divákmi a vypredanou halou, ktorá povzbudzuje, to som cítil zimomriavky. Vďaka, že prišli aj do Martina, len škoda, že sme to nevyhrali. ”
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
