Hneď na úvod vás očarí šarmom, rozosmeje skvelým zmyslom pre humor, zaujme životnou múdrosťou a keď „na neho“ zájdete do divadla, tak vás dostane aj svojím hereckým majstrovstvom. Taký je Jozef Stražan, herecká ikona východného Slovenska a jubilant, ktorý v sobotu oslavuje okrúhlu sedemdesiatku.
PREŠOV. „Cítim sa hádam aj na 120 rokov,“ žartuje oslávenec, no hneď jedným dychom dodáva, že vek vlastne vôbec nie je dôležitý. Podstatné je, aby bol človek šťastný.
„Musíme v živote hľadať pozitívne momenty. Ľudia si často kazia život tým, že sa zlostia na politiku, na správy, na počasie... Na to, čím sa nedá pohnúť. Ale ja hovorím, že z malých šťastných okamihov si treba vyskladať pyramídu šťastia. Na čo sa hádať, prečo sa hnevať?“ vysvetľuje svoj pohľad na svet herec, ktorý je už viac než pol storočia jedným z popredných hercov prešovského divadelníctva.
Sedemnásťročný pionier
Rodáka z Bratislavy zavialo na východ v roku 1960. Jeho otec bol známy bábkoherec, ktorý pripravoval revuálne programy pre dospelých po celom Slovensku.
Rodina sa často sťahovala, no Jožo po otcovi túlavé topánky nezdedil. Keď mal sedemnásť rokov, rozhodol sa odísť do Prešova a stal sa členom činohry Divadla Jonáša Záborského, kde zostal dodnes.
Herectvo na vysokej škole síce neštudoval, no to nikdy nebolo jeho hendikepom a aj tak patrí k najvýraznejším osobnostiam tamojšieho divadla. Kumštu sa totiž priúčal odmala tým, že chodieval na predstavenia a mal v sebe talent od Boha.
„Keď som prišiel do prešovského divadla, volali ma pionier, mal som 17 rokov. Robil som starším kolegom šaška, chodil som im kupovať cigarety a kyslé ryby po fláme. Asi ma však mali radi. Ak máte pocit, že vás má niekto rád doma aj v práci, to je to najlepšie a napĺňa to pokojom,“ spomína s nostalgickým úsmevom.
Výhra v športke
Dosky Divadla Jonáša Záborského sa mu stali osudnými v každom ohľade. Či už v profesijnom, alebo súkromnom. Keď totiž príde reč na najšťastnejšie a nezabudnuteľné okamihy jeho doterajšieho života, nezaváha ani na chvíľu.
„V prvom rade je to okamih, keď som vo svojich 33 rokoch stretol hereckú kolegyňu menom Kveta. To bola moja výhra v športke,“ hovorí o svojej manželke, tiež dlhoročnej herečke prešovského divadla.
Kolegovia sa najskôr sa len tak obchádzali, no keď Kvetu, pôvodným menom Lukošíkovú, balili iní chlapi, v Jožovi vrela krv. Potom iskry preskočili a z kolegov a dobrých kamarátov sa stali zaľúbenci.
Svadbu však rozhodne nemali typickú. V pondelok Jožo zavolal Kvete, ktorá práve nakrúcala v televízii, aby mu požičala šaty, ktoré už mal vybraté a v stredu mali sobáš, po ktorom šli k nevestiným rodičom na obed.
Fotky z tohto dňa neexistujú, pretože nemali sto korún ako zálohu pre fotografa. Kolegovia ani známi neverili, že tento zväzok vydrží dlho. No vydržal.
Zaľúbení aj po desaťročiach
Jožo a Kveta Stražancovi sú spolu celé desaťročia, no pri pohľade na nich má človek pocit, že si spolu nažívajú ako čerstvo zaľúbení pubertiaci, samozrejme s tým, že jeden druhého dokonale poznajú.
Sú spolu v práci aj doma a vôbec ich to za tie roky neomrzelo. Keď má jeden z nich odcestovať na pár dní, už sa nevie dočkať návratu.
„Nájsť človeka, s ktorým si rozumiete, s ktorým prežívate príjemné chvíle doma i v práci, je skvelé. Kveta je úžasná manželka, skvelá kamarátka a ako herečka je veľmi, veľmi inšpiratívna,“ chváli J. Stražan svoju životnú družku.
Hlavnými ingredienciami ich šťastného manželstva sú okrem lásky aj pochopenie, humor a pozitívne myslenie.
Na druhé miesto najšťastnejších okamihov však dal inú ženu.
„Je to naša dcéra, ktorú sme si vymysleli pred 33 rokmi a ktorá z nás už urobí dedka a babku. To bude asi najkrajší darček, aký by som mohol dostať,“ priznáva čoskoro hrdý nositeľ titulu Dedo Jozef.
„Ja som skrátka šťastný sedemdesiatnik!“ dodáva herec, ktorý je rád, že sa vyriešili aj jeho zdravotné problémy, ktoré sa objavili pred pár rokmi.
Choroba nemala šancu
Na dovolenke v Bojniciach spozorovali, že sa mu zle dýcha. Nevládal ísť ani dole kopcom. Následné vyšetrenia ukázali, že na pľúcach mal niečo, čo tam nemalo byť. Mal šťastie, nádor bol v počiatočnom štádiu, stačil iba operačný zákrok, ďalšie hrozné kroky ako chemoterapia, chvalabohu, neboli nutné.
Pri vyšetreniach mal nález aj v nadobličkách, no aj toto našťastie dopadlo dobre. Silu aj v týchto okamihoch mu, ako inak, dodávala manželka Kveta.
Nelepil domy so špiliek
Aj vďaka tomu, že sa z choroby vystrábil, sa môže stále venovať tomu, čo robí najradšej. Divadlo je jednoznačne tretím najvýznamnejším míľnikom v živote Jozefa Stražana.
„Ja som v živote nikdy nemal žiaden koníček, nelepil som domy zo špiliek, ani nič podobné, len to herectvo. Snažil som sa robiť všetko, čo bolo v mojich silách a čo sa týka divadla, mám čisté svedomie. Prežil som to veľmi slušne, nikomu som nezávidel, nikoho som neohováral a stačí mi, keď stretnem človeka a ten povie, že bol na predstavení a páčilo sa mu to,“ konštatuje úprimne, s pokorou, ktorá rozhodne nie je predstieraná.
Ešte chce veľa pracovať
A čo si jubilant k sviatku želá? Žartuje síce, že by potreboval čiapku, no na svoju hlavu nemôže žiadnu zohnať, no potom skromne priznáva: „Všetci sedemdesiatnici to povedia, že ak má človek toľko rokov ako ja, želá si len to, aby bol zdravý. Ďakujem za každý deň, za každý prežitý týždeň, či svieti slnko, alebo je zamračené, to je vlastne jedno. Želám si len to zdravie, lebo keď je človek zdravý, môže pracovať. A ja ešte chcem pracovať. Hovoria mi, že som blázon, ale mne sa strašne chce robiť.“
Sedemdesiaty Lakomec
A ako inak, než na divadelných doskách, oslávi dnes večer aj svoje jubileum. V Divadle Jonáša Záborského sa uskutoční benefičné predstavenie pre pozvaných hostí a sám oslávenec si zvolil práve Moliéra a Lakomca.
„A nie je to len tak nejaké predstavenie. Zaujímavé je, že ja oslavujem sedemdesiatku, Divadlo Jonáša Záborského tiež sedemdesiat rokov a pôjde o sedemdesiatu reprízu Lakomca,“ prezradil J. Stražan, ktorému snáď toľko sedmičiek prinesie samé šťastie do nasledujúceho života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
