Pre kapitána Tatrana to bola najhoršia sezóna v kariére

Ani správny kapitán pohromu neodvrátil. Peter Petráš, najstarší hráč Tatrana Prešov, nikdy nebočil, keď išlo aj do tuhého. Neraz ako jeden z mála vedel odpovedať po nevydarených stretnutiach i na nepríjemné novinárske otázky, hoci by sa najradšej utiahol niekam do kúta a tam rozjímal. Chlapský postoj zachoval tiež po záverečnom vystúpení futbalistov v corgoňligovom ročníku.

PREŠOV. Prehra s Trnavou a definitívna posledná priečka v pelotóne nebola preňho príjemná aj preto, že tento 34-ročný chlap vo svojej dlhej hráčskej kariére prvý raz okúsil trpké pocity sprevádzajúce vypadnutie.

„Ťažko sa to prijíma, nedokážem sa s tým zmieriť a neprajem to nikomu,“ zhrnul negatívne emócie tento bek.

Absencia čo len jedného gólu bola pre domácich fatálna. Zeleno–bieli na koncovku doplácali celú sezónu, a tak sa zázraky čakať nedali ani pri rozlúčke.

„Zase sme premárnili šance. Je ale pravda i to, že do prestávky sme nehrali dobre.“

Nemožno však hostiteľom uprieť, že aj po vylúčení Kolbasa napli plachty a vediac, že už nemajú čo stratiť, sa vzopreli súperovi v početnej prevahe. Keď videl červenú kartu i Karhan, zdalo sa, že je otázka času, kedy východniari vyrovnajú.

Lenže nervy boli väčším strašiakom, ako sa možno na prvý pohľad zdalo a začal prevládať alibistický prístup. Nebolo toho, kto by zobral zodpovednosť na svoje plecia, pokúsil sa vniknúť do šestnástky, tvrdo a presne vypálil, alebo sa nechať aspoň faulovať.

Keď sa mal lámať chlieb, všetci sa odtiahli. Takže nič iné ako prehru ani registrovať nemohli. Len poriadne zaucho.

Žiadne alibi neobstojí

Nemožno zvaľovať všetko na uplynulý duel. Ten už iba priklincoval agóniu našich. Tá sa vliekla dlho na to, aby sa dala vytesniť bežnými prostriedkami.

„Veľa zápasov sme zbabrali, no predsa sme dostali šancu, aby sa to všetko zmazalo. Zbytočne sme vyhrali v Žiline, lebo sme to nedokázali potvrdiť doma s Trnavou. Vzadu príde jedna chyba, vpredu zase viaceré zaváhania v zakončení a pohroma je na svete. Tak to bolo niekoľkokrát v ročníku a rovnako i teraz. Nemáme sa na čo vyhovárať, sami si za to môžeme.“

Je smutné, že medzi vleklými problémami bola nedisciplinovanosť jednotlivcov, ktorí sa nechali vylučovať ako na bežiacom páse nevynímajúc záverečný duel.

Hoci vraj niektoré červené karty boli prísne, predsa asi nebola náhoda, že ich bolo toľko. Osobné súboje a odoberanie lopty je Achillovou pätou Prešovčanov a nachytala ich na tom aj Trnava.

Tá ukázala väčšiu vnútornú silu, odhodlanie pretavila do razancie a sebavedomia. Naproti tomu hostitelia boli zakríknutí, bez šťavy a vnútornej pohody. Hoci bojovnosť nechýbala, išlo to skôr cez silovosť a kŕč než plynulo a ľahko. Ťažko sa dalo stráviť i to, prečo spočiatku bolo na kopačkách toľko opatrnosti a cúvania dozadu.

„Hovorili sme si, že neradno prepustiť iniciatívu súperovi. Neviem si túto bojazlivosť vysvetliť. Bolo to, žiaľ, i predtým neraz tak, trebárs s Nitrou či Košicami. Určite si uplynulé obdobie hráči nedajú za klobúk a možno sa budú chcieť z neho poučiť či zabudnúť naň.

„Pre mňa to bola najhoršia sezóna v kariére. A prečo to dospelo do takéhoto štádia? Na to je ťažké odpovedať pár slovami. Dostávali sme veľa gólov a málo strieľali. V tom bola podstata neúspechu. Spomínať zmeny trénerov, vyhovárať sa na vedenie a na to, že to na začiatku neklapalo, je nepodstatné. Rozhodujúci sme my, hráči, a hľadať si alibi je zbytočné,“ nastavil zrkadlo podstate vypadnutia Peter Petráš.