Hráč na heligónke František Lizák zo Stropkova - Bokše sa s týmto tak trochu zabudnutým tradičným slovenským hudobným nástrojom stretol po prvýkrát v detstve. Život jeho predkov, podobne ako ten jeho, sa odohrával na salaši a heligónka bola jeho neoddeliteľnou súčasťou.
STROPKOV. „Od detstva som počúval, ako hrá môj otec a dedo. Tá hudba ma dojímala až k slzám. Asi v siedmich rokoch som začal skúšať aj ja, najskôr jednoduché pesničky, neskôr aj zložitejšie. Bolo to na košiari v Spišských Dravciach, vo Výbornej, v Lendaku. Takto to pokračovalo asi do mojich desiatich rokov, ale potom som hrať prestal, lebo neboli peniaze na nový nástroj. Až po dlhom čase som sa dostal k akordeónu, na ktorom som hral asi do tridsiatky,“ zaspomínal si.
Zvrat nastal, keď počul hrať heligonkárov na Jánošíkových slávnostiach v Terchovej. Zistil, že na východnom Slovensku už vlastne nežije ani jeden hudobník, ktorý by hral na heligónke.
Tak odišiel do Lendaku, kde síce už všetci starí bačovia povymierali, ale na povalách a v stodolách po nich ostali nástroje. Tie dal zrekonštruovať a začal znova hrať.
Učarovala mu pieseň z varenia žinčice
Okrem toho sedem rokov veľmi úspešne účinkoval aj vo folklórnom súbore Kicora z Lendaku.
„Tam si ma všimol jeden pán z Oravskej Lesnej a pozval ma k nim na vystúpenie. Dovtedy som sólovo nikdy nevystupoval. Mal som síce veľkú trému, ale od toho dňa sa mi ponuky len tak hrnuli a vystupoval som v podstate každý týždeň. Dokonca som sa prihlásil na Celoslovenskú súťaž heligonkárov v Krupine a hneď na prvýkrát som ju vyhral. Tam sa totiž hodnotila nielen hra na hudobnom nástroji, ale aj kroj a repertoár. Zaspieval som tam pieseň, ktorú kedysi dávno spieval môj dedo pri varení žinčice. Dve slohy som vedel, ďalšie dve si už nikto nepamätal. Keďže každá pieseň by mala mať štyri slohy, tie dve zabudnuté som si zložil sám,“ vracia sa František Lizák k začiatkom svojej úspešnej hudobníckej kariéry.
Potom už nasledovali vystúpenia v Gerlachove, Seredi, Brezne, Dolnej lehote, Oravskej Lesnej, na Morave, ale aj v Poľsku. Repertoár volí podľa regiónu, kde práve hrá.
„Heligónka pochádza z českých Loun. Názov nástroja je odvodený od heligónov, z týchto mohutných dychových nástrojov sú totiž prevzaté zvuky basov. Okrem toho heligónka znie viac ľudovo, krajšie ladí s naším slovenským folklórom.“
Na cvičenie nemá bača na bokšianskom salaši veľa času. Ovce a práca okolo nich si vyžaduje celého človeka. Ale keď si nájde voľnú chvíľu, sadne pred kolibu a pri hre úplne zabudne na okolitý svet.
Niekedy sa až tesne pred vystúpením rozhoduje, čo poslucháčom vlastne zahrá.
Ženieme sa za materiálnymi vecami...
Hudobník si myslí, že v našom regióne sa kladie malý dôraz na kultúru.
„Máme krásne domy, drahé autá, ženieme sa za materiálnymi vecami a na to najcennejšie, náš folklór, zabúdame. Na strednom Slovensku je to iné. Napríklad taká Detva, Brezno, sú síce chudobnejšie kraje, ale rodičia tam vedú deti k hudbe odmalička. Mladí ľudia sa stretnú, zahrajú si, zaspievajú. Na druhej strane tam nepočujete niekoho vulgárne nadávať, nevidíte chlapca s náušničkou v uchu a podobne. Na východe je bežné opiť sa, poprípade s niekým pobiť. Toto je naša kultúra. Je to veľká škoda, lebo folklór na východe je nádherný a bohatý.“
Autor: ada
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
