Hrnčiarsky kruh sa v dielni u Kovaľa točí každý deň

Hrnčiarstvo má v Bardejove viac ako päťstoročnú tradíciu. V roku 1475 tu vznikol prvý hrnčiarsky cech na Slovensku.

Hrnčiarstvo a keramikárstvo má v Bardejove viac ako päťstoročnú tradíciu. V roku 1475 tu vznikol prvý hrnčiarsky cech na Slovensku. Hrnčiarsky majster Ján Frankovič bol posledným z jedenástich pokolení starého hrnčiarskeho rodu. Marek Kovaľ zo Šiby sa keramike venuje už tri desaťročia.

BARDEJOV/ŠIBA. V obci Šiba pod Čergovským pohorím má keramikár Marek Kovaľ malú dielňu. Je jedným z mála bardejovských remeselníkov, ktorého hrnčiarsky kruh aj živí. Remeslu sa vyučil v Banskej Bystrici. Ako keramikár začínal ešte v bývalom bardejovskom výrobnom družstve Športvýroba.

Športvýroba však po revolúcii padla a tak s kamarátom začal podnikať. S výrobou začínali spoločne začiatkom deväťdesiatych rokov v Osikove. V roku 1996 sa však osamostatnil, v rodnej obci si postavil dielňu a odvtedy pracuje sám na seba ako živnostník.

„Keď sme začali v deväťdesiatych rokoch podnikať, pre ľudí to bolo niečo nové, prvé tri-štyri roky sme naozaj nestíhali vyrábať,“ spomína Kovaľ na začiatky svojej živnosti.

Keď sa trh koncom deväťdesiatych rokov postupne nasýtil a zmenil, bolo potrebné zmeniť aj predajnú stratégiu. Podľa Kovaľa ho posledných desať rokov držia hlavne jarmoky.

Trh zaplavili lacné výrobky

„Viete, trh zaplavila lacná keramika z Ázie. Ľudia chceli nové, už nie tradičné veci. V tom čase veľa keramikárov skončilo. Udržali sa iba rodinné firmy alebo takí, ktorí robili sami. Lacným, lepeným, nekvalitným čínskym tovarom sa cenou jednoducho nedalo konkurovať. Tradícia ani kvalita ľuďom vtedy nič nehovorili,“ vysvetľuje genézu svojej výroby Kovaľ.

Tak sa stalo, že postupom času klasické ľudové hrnce, džbány, misy a taniere vymizli. To bol aj dôvod, prečo sa k tradičným úžitkovým výrobkom, aké sa v Bardejove „točili“ po stáročia, znovu vrátil. Posledných päť rokov robí znova viac ako tretinu klasického ľudového tovaru, ktorý sa zasa začína viac a viac predávať.

Návrat k bardejovskej tradícii

„Robím napríklad veľa tradičných bardejovských tanierov s frankovičovým vtáčikom, v odtieňoch hnedej s jednoduchou vlnovkou a bodkami. Ľudia sa už lacných a nekvalitných vecí „prejedli“ a vracajú sa späť ku klasickým slovenským veciam, aké som robil v minulosti, ešte keď som začínal,“ hovorí Kovaľ.

Hrnčiarsky kruh sa v dielni u Kovaľa točí skoro každý deň. Čo sa týka sortimentu, od obyčajných vázičiek, svietnikov, teda ozdobnej keramiky, ktorú vyrábal na začiatku, prešiel keramikár viac-menej k úžitkovým výrobkom, ktoré majú aj svoju funkciu.

„Čo sa týka technológií alebo vypaľovania, tie samozrejme idú dopredu, moderná pec sa dá naprogramovať, meracie prístroje všetko zmerajú, atď. Ale točiť na kruhu ručne, či máte klasický kopací kruh alebo elektrický, v tom veľký rozdiel nie je. Kto vie točiť, vie robiť na obidvoch,“ hovorí Kovaľ.

Na našu otázku, čo sa mu robí najlepšie, odpovedá: „Ťažko povedať, čo sa mi točí najlepšie, každý druh výrobku má svoje špecifiká. Hrnčeky vytočíte ľahko, ale zasa treba vyťahovať a lepiť ušká. Taniere sú hotové rýchlo, je ale potrebné ich precízne vymaľovať.“

Niekedy si hlinu nakopali

Kovaľ nám vysvetlil, že hrnčiarska hlina sa niekedy musela nakopať, dnes si ju ale väčšina remeselníkov objedná a nechá doviezť.

Starí keramikári si rok dopredu museli hlinu nachystať. Na jeseň si hlinu nakopali a nechali ju prezimovať. Potom ju miesili, napríklad aj tak, že po nej kopytami chodili zvieratá. Vedeli, kde majú hlinu hľadať a kde je aké ložisko. Aj dnes si niektorí keramikári hlinu nakopú sami.

Hlinu bolo potom treba zbaviť hrubých častí, konárikov, korienkov a kamienkov.

Vytočiť, nechať vyschnúť a vypáliť

Keď je hlina pripravená, točí sa z nej na hrnčiarskom kruhu. Základom je hlinu vycentrovať, rukami ju trošku premiesiť a dostať z nej vzduchové bubliny. Musí sa spracovať tak, aby bola homogénnejšia a všade rovnako hustá.

Keď je výrobok vytočený, zospodu sa strunou od kruhu oddelí. Vznikne polotovar z čerstvej hliny, ktorý sa potom suší. Po obschnutí sa výrobok retušuje, orežú sa ostré hrany, zaretušujú stopy od prstov. „Vytočený výrobok schne podľa veľkosti a štruktúry od jedného do piatich dní, do pece by mal ísť suchý, inak môže prasknúť,“ upozorňuje Kovaľ.

Po vyschnutí ide tovar do pece na prvý výpal, potom sa glazuje a nasleduje druhý výpal. Niekedy stačí vypáliť ho iba raz, podľa druhu keramiky.

Niekedy sa používali tehlové pece na drevo, dnes sú väčšinou elektrické šamotové a dajú sa naprogramovať. Vypaľovanie v elektrickej peci trvá približne päť hodín. Pec potom až dvadsať hodín chladne. „Pri chladnutí začínam pec otvárať, až keď má cca 250 stupňov, vtedy ju trošku povolím a pomaličky chladím. Keď teplota klesne pod 180 stupňov, otvorím ju celú a nechám vychladnúť,“ dodáva.

V peci už piekol aj pizzu

Vypaľuje sa pri teplote zhruba 1000 stupňov celzia. „V peci už som sušil aj huby, alebo piekol pizzu, zostatkové teplo je veľké, teplota drží, škoda ju nevyužiť,“ povedal nám keramikár.

Každý kus, ktorý vytočí, zoberie vo svojej dielni do ruky niekedy aj tridsaťkrát. „Treba ich naložiť, vyložiť, oretušovať, nalepiť uško, prekladať hore–dole a tak ďalej. Ak by som si to mal prepočítať na hodinovú mzdu, tak neviem. Zdá sa mi, že dnes je každé remeslo nezaplatené. Ak to však človeka baví a dá sa tým relatívne uživiť, tak si hovorím, že je to stále dobré,“ dodáva Kovaľ.