Učil sa u hrnčiara Tomečka v Dubom, aj u bardejovského majstra Frankoviča.

BARDEJOV. S hrnčiarstvom začínal začiatkom sedemdesiatych rokov u hrnčiarskeho majstra Tomečka v Dubom, ešte keď pracoval ako učiteľ telesnej výchovy v Marhani.

V sedemdesiatom šiestom odišiel pracovať do Giraltoviec a dal si tam urobiť svoj prvý drevený, kopací hrnčiarsky kruh.

Začínal s bardejovskou

„Točil som v Marhani, kde sme vtedy bývali a vypaľovať som chodil do Dubieho k pánovi Tomečkovi. Zakrátko nato sme sa ale presťahovali do Kurimy, kde sme s manželkou začali pracovať ako učitelia. Na školskom pozemku som si postavil svoju prvú poľnú pec. Točil som v bytovke v pivnici, kde sme bývali,“ priblížil začiatky svojho remesla posledný majster zadymovanej keramiky na Slovensku Tomáš Mihok.

V tom období nadviazal kontakty s Ústredím umeleckej ľudovej výroby (ÚĽUV) a začal pre nich pracovať. Prenajal si starý sypanec pri kostole Kurime, urobil si tam dielňu, postavil novú pec a asi tri roky sa živil iba hrnčiarstvom ako zamestnanec ÚĽUV-u.

„Vtedy som začal robiť tradičnú bardejovskú keramiku. V tom čase som sa chodil učiť aj k starému majstrovi Frankovičovi do Bardejova. On bol môj druhý učiteľ. Bola to tradičná bardejovská keramika. Doteraz je o ňu záujem, nie je ale nikto, kto by ju dnes vyrábal,“ vysvetľuje Mihok.

Čierna alebo zadymovaná

V tejto dielni v Kurime vyrábal keramiku asi päť rokov. Potom začal znova pracovať aj popri zamestnaní, pretože znova začal učiť. A čiastočne aj preto, lebo sa zmenila doba, ÚĽUV začal odoberať menej výrobkov a dopyt klesal.

„So zadymovanou keramikou som sa prvýkrát stretol v Bratislave, keď som pracoval na pridruženej výrobe. Navštevoval som vtedy bratislavský ÚĽUV a tam mi ponúkli, či by som nechcel vyrábať takúto čiernu, zadymovanú keramiku,“ hovorí keramikár.

Je to stará, tradičná technológia výroby a pálenia keramiky bez glazúry. Vyrábala sa ešte v časoch, keď nepoznali glazúru, jej účel plnili sadze a dym. Už vtedy ju skoro nikto nevyrábal.

„Pozháňal som si nejakú literatúru a fotografie, keď sme sa v roku 1986 z bytovky v Kurime presťahovali do rodinného domu na konci dediny, postavil som ďalšiu poľnú pec a začal vyrábať zadymovanú keramiku,“ popisuje Mihok začiatky s čiernou keramikou.

Alchýmia vypaľovania

Pri vypaľovaní zadymovanej keramiky v poľnej peci, ktorá je postavená väčšinou vonku, sa používa ihličnaté drevo, ktoré má veľa živice a dlhý plameň. Ten musí prejsť všetkými vrstvami naukladaných výrobkov.

„Majster Frankovič mal takúto pec priamo v dome. Najdôležitejšie pri tejto keramike je dobré zadymenie. Čierna keramika sa páli iba raz. Najprv sa vypáli tak, že v peci naukladané výrobky musia byť úplne žeravé. Potom sa naposledy priloží veľké množstvo dreva a celá pec sa potom musí vzduchotesne upchať,“ hovorí o technológii vypaľovania Mihok.

Vnútri pece sa takto spotrebuje kyslík, drevo začne tlieť a produkuje veľa dymu. Povrch keramiky tak nasaje sadze a dym a vznikne „zadymenie“ čiernej, oceľovo sivej alebo hnedej farby. Takáto keramika sa bežne robila v južných častiach Slovenska, Maďarsku a Rakúsku.

„Nikdy som nevidel, ako sa to robí, všetko som sa naučil vlastnou skúsenosťou. Dá sa povedať, že každý kus, ktorý vyjde z pece, je originál. Navyše podľa mojich poznatkov túto keramiku už na Slovensku nikto nerobí. Zostal som sám a zdá sa, že svoje remeslo ani nemám komu odovzdať,“ dodáva majster.

Hlinu si sám pripravuje

Podľa Mihoka je to momentálne už iba zberateľská záležitosť, čo je škoda, pretože niekedy sa nádoby, hrnce, misky a taniere zo zadymovanej keramiky bežne používali na uskladnenie potravín, ale aj mlieka a vody.

„Najťažšie na fyzickú prácu je pripraviť hlinu a vytočiť výrobok. Nakopať, naložiť, namiesiť a zomlieť hlinu. Kedysi som bral hlinu z blízkej obce Kučín. Teraz si ju chodím nakopať tu, neďaleko domu, v Kurime. Niekedy si hrnčiarski majstri hlinu miesili tak, že po nej šliapali bosými nohami,“ dodáva Tomáš Mihok.

Trvá približne mesiac, kým vytočená alebo vymodelovaná keramika vyschne, a potom sa vypáli v poľnej peci. Výrobky najprv musia týždeň schnúť, potom sa asi dvanásť hodín vypaľujú. Vyberať z pece sa však môžu až po 48 hodinách, keď pec vychladne. Najlepšie sa podľa keramikára robia hrnce, pretože sa do pece dobre ukladajú.

Páli raz do roka

„Niektoré veci som aj modeloval, ako napríklad medvede na tabak, alebo aj čiernych anjelov, ktorým sa ľudia veľmi čudovali. Ja som im ale povedal, veď existuje aj čierna Madona, prečo by nemohli byť aj čierni anjeli,“ spomína majster Mihok.

„V posledných rokoch, ešte keď som dodával ÚĽUV-u, vyrábal som dva–, trikrát do roka. Momentálne už vyrábam a pálim iba raz do roka, viac-menej z pasie. Niekedy v lete cez prázdniny urobím a vypálim jednu pec a pomaly predám aj porozdávam,“ vysvetľuje Mihok.

Zadymovaná keramika má aj svoje tradičné vzory a ornamenty. Robia sa tvrdým predmetom tak, že sa po zatuhnutí povrch vytočenej keramiky leští.

Tomáš Mihok s „bardejovským“ tanierikom. „Záujem o tieto veci stále je, nemá ich ale kto robiť.“
Foto: mh

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári