Potreba jej služieb narastá najmä v týchto dňoch, keď nastupujú mrazy.
PREŠOV. V súčasnosti charita funguje na základe resocializačného systému Cesta k domovu. V rámci neho je viacero stupňov a služieb.
Prvým z nich je Centrum sociálno-poradenských služieb. Združuje viacero typov ambulantných služieb, ubytovacie neposkytuje. Prvou je terénna sociálna práca, kde terénni pracovníci hľadajú a motivujú klientov k tomu, aby netrávili čas na ulici.
V nadväznosti na to je nízkoprahové denné centrum pre ľudí, ktorých bežne stretneme pri obchodných domoch, na stanici, na ulici a využívajú služby nízkoprahovej nocľahárne.
„Je pre tých ľudí, pre ktorých by iné zariadenie nebolo dostupné vzhľadom na ubytovací poriadok. My sme nízkoprah, k nám môžu prísť aj pod vplyvom alkoholu, režim je tu znížený, keďže sú na ulici a je tam veľký predpoklad, že si aj vypijú,“ vysvetlil Michal Kall, vedúci Centra sociálno-poradenských služieb.
Ako hovorí, riešia základné ľudské potreby ako sú hlad, hygiena a postupne aj služby špeciálneho poradenstva.
Prešov nepotrebuje stany
Hoci je nízkoprahové centrum denné, výnimka nastáva v čase nepriaznivého počasia a vysokých mrazov. Vtedy sa otvára aj v noci.
„Ľudia spia na zemi, na dekách, aby sme tak zabránili škodám na zdraví,“ vysvetľuje Kall. Ako však dodáva, každá služba nad rámec stojí peniaze. Tu je možnosť ísť do deficitu, alebo prijať pomoc mesta, pre ktoré sú tieto priestory tiež veľkým prínosom.
„V iných mestách musia stavať stany a Prešov toto všetko má v podobe murovanej budovy,“ hodnotí Michal Kall.
Ako potvrdzuje, s mestom funguje dobrá spolupráca, keďže na krízovom režime v zimnom období finančne participuje.
Základom je poriadok
Ďalším stupňom je útulok - Nocľaháreň Effeta. Nachádza sa rovnako ako spomínané centrum na ulici Pod Táborom.
Nie je prehliadnuteľné, keďže sa tam počas dňa nachádza množstvo postávajúcich ľudí. Tu sa už okrem jedla a sprchy snažia dať človeku čosi viac.
Učia ho tu privykať na štýl hygieny, zachovania poriadku, upratať, byť čistým, mať návyky stravovania.
Na rozdiel od nízkoprahovej nocľahárne je Effeta určená človeku, ktorý má vyššie nároky a ciele. Má dve časti. Pri prvej možnosti pobytu v útulku musí byť evidencia na úrade, hygiena, robenie rajónov.
V tej „vyššej“ fáze už majú izby po dvoch, viac súkromia, môžu na nich tráviť aj väčšiu časť dňa. Musí sa však bezpodmienečne dodržiavať poriadok.
„Ale to už ide chcením. Vlastným chcením, nie direktívou,“ vysvetľuje Rudolf Bača, vedúci nocľahárne Effeta.
Aj tu je to však o slobode. „Sú ľudia, ktorí pobudnú 2 - 3 mesiace a odídu, a sú ľudia, ktorí tu sú od začiatku, mali inú možnosť, ale nechcú. Im to tu vyhovuje, sú happy,“ potvrdzuje svoje vlastné skúsenosti vedúci Effety.
Domov nádeje
Tretí stupeň na „ceste za domovom“ nesie prozaický názov. Domov nádeje. Tu sa už špecializovane venujú konkrétnym závislostiam - látkovým (alkohol, drogy) aj nelátkovým (gamblerstvo).
„Sem prichádzajú po režimovej liečbe a my nadväzujeme na ten program tiež režimom. Ľudia, ktorí so závislosťou žili, tak ako sa učili žiť s drogou, tak sa učia žiť bez nej. Niekto dlhšie, iný kratšie. Ide o to dôjsť od nekvality ku kvalite života,“ vysvetľuje Rostislav Labuda, koordinátor sociálnych služieb.
Nosný je princíp pracovnej terapie. Klienti si sami varia, perú, pomáhajú v autoumyvárni a pneuservise.
Pomocou je tlak skupiny
Dostať sa do komunity je možné či už z vlastného presvedčenia, alebo pod tlakom rodiny. Ak zariadenie opustí, môže sa vrátiť späť, avšak opäť len na odporúčanie ošetrujúceho lekára, psychiatra.
Základom je abstinencia, veľkou pomocou spoločenstvo.
„Veľa klientov, ktorí predčasne ukončili, majú recidívu. Každou recidívou sa život skracuje. Videl som ťažké prípady, ktoré skončili smrťou a predtým ešte demenciou, ťažkým zdravotným postihnutím,“ spomína Labuda.
Avšak, majú aj úspechy. Mnohí z ľudí, ktorí si zvolili cestu centra, zažili bežné situácie, ako napríklad opekačku bez alkoholu, kde získali nový pohľad. Nikdy to však nie je zárukou úplnej výhry nad závislosťou.
Ťažký osud
František (54), alebo Fando, ako sám seba nazýva, je jedným zo súčasných obyvateľov Effety a bývalým Domova nádeje. Jeho úsmev a pohľad sú plné pokoja, no život nemal ľahký.
Ako sám vraví, vedel by o ňom napísať knihu. Pochádza z Čiech. Po 16 rokoch spokojného života ho manželka podviedla, čo ho v zúfalstve a samote doviedlo k strašnému pitiu. Tri roky bol v Prahe nezvestný, túlal sa po uliciach, parkoch, trikrát sa pokúsil o samovraždu, ale vždy ho v poslednej chvíli zachránili.
„Potom som si uvedomil, prečo by som sa ja mal ničiť, kvôli žene, tak som šiel sám od seba na Prednú Horu a tam som sa rozhodol, že už nejdem domov,“ vracia sa v spomienkach.
Dnes je už 10 rokov sám. Po Prednej Hore dostal ponuku prísť do prešovského Domova nádeje na Jarkovú.
Tvrdí, že tam sa dal dokopy, zlepšil si zdravie. No potom prišla práca údržbára v hoteli a s ňou zas alkohol a recidíva. A opäť psychiatria v Prešove. No už z Prešova neodišiel, ostal v charite. A je tomu rád.
„Som tu 7. rok, pomáham pre charitu, staval som centrum, furt sa snažím robiť, vybavil som si invalidný dôchodok, život mám spokojný, ale hľadám si iné bývanie. Mám plány vyštartovať, nezakotviť, ale žiť ako normálny človek.“ A ako s úsmevom dodáva, do nového bytu možno ešte aj nejakú ženu, keďže sa stále cíti mlado.
Na seba v minulosti spomína ako na „hulváta“. Dnes je všetko inak, cíti, ako veľmi sa zmenil. Je poriadkumilovný, priateľský, samostatný a veľmi šikovný. Vo voľnom čase kreslí mandaly a háčkuje dečky. Tie dokonca aj predáva a ako vraví, stretáva sa len so spokojnosťou.
Fando tvrdí, že základom všetkého je, aby sa človek chytil pomocnej ruky.
„Mne bola daná, tak som to skúsil a urobil som dobre, lebo dnes by som tu asi ani nebol. Lebo alkohol nikomu nepomohol, len zničil. Človek si musí určiť cieľ. Ak nemá cieľ, nemá zmysel ani žiť,“ tvrdí na základe vlastných životných skúseností.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
