Majstrovstvá Európy psích záprahov na suchu FISTC v belgickom Beloeil preverili špičku starého kontinentu naozaj dokonalým spôsobom, no ani náročný profil a podmienky na trati nezastavili slovenských reprezentantov z Prima Siberian Husky Clubu Vranov v ceste za ďalšou mimoriadnou bilanciou v podobe dvoch zlatých, jednej striebornej a jednej bronzovej medaily.
BELOEIL. Po príchode do Belgicka sa naši pretekári vo štvrtok prebehli po trati a po pár stovkách metrov im bolo jasné, že ich čaká súťaž, akú už dávno neabsolvovali.
Šprintérske disciplíny sa konajú na čo najrovnejších úsekoch, kde dominuje rýchlosť psov. V tomto prípade však organizátori pripravili technicky náročnú trať s množstvom zákrut a zároveň jej veľká časť viedla terénom s 20 až 30-centimetrovým bahnom.
K tomu treba prirátať kamene a korene stromov, ktoré kládli vysoké nároky na koncentráciu, pretože stačila jedna chyba a mohlo byť po pretekoch.
Napriek tomu sa Michal Ivančo vysporiadal so všetkými nástrahami, ako sa na obhajcu titulu patrí. Od piatkového štartu suverénnym spôsobom potvrdzoval úlohu favorita a po troch dňoch mohol oslavovať druhé cannicrossové zlato s náskokom troch minút a dvadsiatich troch sekúnd na druhého Rodericka Maqua z Belgicka.
„Od úvodu som sa snažil vybudovať si náskok, aby som do lesa mohol vbiehať sám a nemusel sa sústreďovať na ostatných. V podvedomí som myslel na minuloročné majstrovstvá, ktoré som absolvoval s výronom členka, preto som bol teraz opatrný. V blate medzi konármi a kameňmi som naozaj nechcel nič riskovať. Napr. v nedeľu prišli do parku domáci so svojími psami a Aresa to rozptyľovalo, ale nakoniec aj toto zvládol výborne,“ pridal ďalší postreh z trate Michal Ivančo.
V cannicrosse patrí koncentrácia psov medzi základné piliere úspechu. Často sa totiž stáva, že na štarte a v priebehu pretekov konfrontuje ostatných pes s agresívnejšou povahou, čo bol aj prípad v Beloeil.
„Najmä druhý deň sa síce Ares obzeral, no nezaváhal. Pokiaľ by došlo medzi nimi ku kontaktu, mohli by sa zamotať, vyšli by z tempa a dobehnúť do cieľa by nebolo jednoduché. Ares je doma sám a cíti sa silný, lebo nemal kontakt so silnejším psom. Teoreticky bolo možné, že by sa pustil aj do robustnejšieho jedinca. Okrem toho v závere, keď je pes unavený, láka ho všetko naokolo. Preto bolo dôležité, že sme stále viedli a mal som ho pod väčšou kontrolou. Celkovo však Ares podal výborný výkon a na titule má obrovský podiel,“ pochválil svojho psa M. Ivančo.
Ako sme vyššie spomínali, samostatnou kapitolou boli podmienky na trati. Bežci si museli dávať poriadny pozor, čo sa im deje pod nohami, aby sa nezranili.
Ivančo zároveň pripomenul, že na technickejšej sérii úsekov ešte nesúťažil. „Myslel som si, že sa mi podarí nájsť miesto, kde bude pôda pevná, ale musel by som bežať po hranách, kde by som riskoval zranenie členka, ktorý mám stále labilný. Keďže aj Ares bežal najkratšou možnou cestou, nešpekulovali sme. Samozrejme, doma v takomto teréne netrénujeme, aby sme sa nezranili, no podmienky boli pre všetkých rovnaké, preto sme ich vzali ako výzvu. Ešte ani sto metrov pred cieľom som si nebol istý, či vyhrám, lebo stačil moment a mohlo byť po všetkých nádejach. Možno sa podľa časového rozdielu zdá, že obhajoba bola ľahkou rutinou, no opak je pravdou,“ skonštatoval M. Ivančo.
V ešte náročnejšej situácii ako bežci sa ocitli pretekári v záprahových disciplínach. Keďže trať spĺňala kritéria skôr pre cyklokros, skúsený Igor Pribula priznal, že popri jazdeckom majstrovstve museli mašéri preukázať často aj dávku odvahy.
„Predovšetkým prvý deň bol náročný na orientáciu. Na členitej trati so zákrutami sme museli byť stále v stredu, aby sme neprehliadli nejakú značku. Viacerí, vrátane mňa, sme si nechtiac predĺžili trať výjazdom mimo vyznačenú trasu, ale ďalšie dni sa to už zlepšilo,“ uviedol I. Pribula.
Od úvodu sa boj o titul zúžil na dvojicu Stefan Goris (Belgicko) - Andrej Drábik (SR). I. Pribula súťažiaci v kategórii D1 (s dvoma psami) s prehľadom kontroloval tretiu pozíciu. Hoci nakoniec získal bronz s komfortným náskokom štyroch minút a päťdesiatich ôsmich sekúnd, v koncentrácii nepoľavil ani na stotinu.
„Najviac som sa obával technického problému s trojkolkou. Na inej trati by som si bol v tretí deň bronzom už istý, ale teraz pri týchto nárokoch na orientáciu a bezpečnosť som mal medailu 'vo vrecku' až v cieli. Napriek tomu hodnotím s odstupom času tieto ME ako oživenie, lebo za posledné roky sme v šprintérskych disciplínach zvyknutí na podmienky, kde sa necháva vyniknúť kvalita psov,“ hodnotil I. Pribula.
Po bronze spred dvoch rokov zo Slovinska pridal I. Pribula do svojej zbierky druhú medailu s rovnakým leskom. Ako pripomenul, rád by už získal „placku“ aj zo zimných šampionátov.
„ME v Belgicku boli aj pre psov fyzicky náročné, preto som im často pomáhal trojkolku cez bahno doslova pretlačiť. Keďže mám ťažších psov, ako napr. víťaz S. Goris, s tretím miestom som spokojný. Hoci v záprahoch je získať medailu ťažšie, myslím si, že v mojom prípade by sa patrilo priviezť jednu už aj v zime zo snehu,“ dodal s úsmevom I. Pribula.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
