V sobotu sa v Prešove po 27 rokoch jazdy s cestujúcimi „lúčili“ dva autobusy značky Karosa. Prešli si naposledy ulicami mesta, zašli na Cemjatu a odvážali aj nostalgické spomienky vodičov i cestujúcich.
PREŠOV. V sobotu sa na zastávke na Hlavnej ulici zišli všetci, ktorí sa chceli rozlúčiť s „dôchodkovými“ autobusmi Karosa B 732.
Vozidlami sa bolo možné previezť dvoma rozličnými smermi, 311-ka išla k nemocnici, na Sídlisko III, za Kalváriu, okolo Mestskej haly cez Budovateľskú na Švábsku a odtiaľ cez Východnú na Hlavnú.
Druhé vozidlo si to namierilo na železničnú stanicu, do Ľubotíc, cez Šebastovú okolo nemocnice na Rusínsku a cez Šalgovík na Hlavnú. Po dvojhodinovej jazde sa oba autobusy zišli opäť na Hlavnej a spoločne sa vydali na Cemjatu. Cestovanie bolo v plnom rozsahu bezplatné.
Staré nedobytné, nové inteligentné
Prešlo 27 rokov od ich uvedenia do prevádzky. Prešli tisícky kilometrov, odviezli tisícky cestujúcich. Jedným zo šoférov poslednej jazdy bol aj Miroslav Kotulič.
„Už som dlho na ňom nejazdil, tak som pozeral, ako idú rýchlosti, aby som sa trafil,“ smeje sa.
Na nových aj starých vidí klady i zápory. „Na týchto sa nám dobre jazdilo do kopcov, boli to také nedobytné stroje. Aj sa rýchlejšie opravovali. A tie nové niekedy stoja aj dlhšie, kým príde náhradný diel. Ja im hovorím, že to sú inteligentné vozy,“ hovorí s úsmevom Kotulič.
Bola to „princezná“
S kolegom Radislavom Kušnírom spomínajú na jej prezývku. „Tento autobus, 311, volali princezná. Stále mala šoférov čo ju len čačkali. Bol to vždy vyparádený voz,“ ukazujú na vozidlo.
Aj druhý šofér, Vladimír Klembara, si na nich prežil krásny čas. „Celkovo to bolo 25 rokov, mám výročie, prišiel som v revolučnom roku. Teraz končím na karosách štvrťstoročie,“ hovorí s nostalgiou.
Jazda autobusom bola skutočným zážitkom. Kopec na Cemjatu autobusy zvládli bez problémov, kruhový objazd pri východe z Prešova si symbolicky niekoľkokrát obišli, čo vyvolalo u cestujúcich smiech. Taktiež aj neustále upozornenia typu „pripravte si cestovné lístky“ zabávali najmä mladších pasažierov.
Nechtiac čierny pasažier
Dušan Brandys, ktorého na túto akciu zavolal jeho vnúčik Brunko Kalinaj, si zaspomínal na časy cestovania, keď ešte býval na Sekčove.
„Rusínska ulica nebola, ešte sa chodilo popod Tábor. A ja som nastúpil pri divadle a niekedy bol taký nátresk, keď lístok stál korunu, že som normálne nemal čas hodiť do toho zberného košíka korunku. A to som len tŕpol, čo ak príde revízor a ja nemám lístok. Ale nebolo šance, tak bolo natrieskané,“ spomína na staré časy.
Dnes už býva blízko centra mesta, nové autobusy takmer vôbec nepozná. Preto si túto cestu vychutnal.
„Môžem povedať, že sa mi cestuje veľmi dobre, aj keď mi je troška možno ľúto,“ priznal.
Ľudia nechápali
Mladí chlapci boli s jazdou spokojní. „Možno by to bolo zaujímavé byť šoférom, ale je to dosť ťažká práca, veľa hodín,“ myslí si Jakub (19).
Jeho kamarát Jaroslav Grocký hodnotil aj pohľad z okna autobusu: „Páčila sa mi jedna pani, ktorá hromžila, lebo jej šofér nezastavil, nebol to totiž normálny spoj. Veľmi sme sa pobavili aj na pohľadoch ľudí. Nerozumeli, čo sa deje.“
A hoci je vekom mladý, predsa to už berie ako súčasť minulosti.
„Tie staré dokázali dobre, rýchlo jazdiť, nové sú tichšie. Toto je skôr taká spomienka na detstvo,“ dodáva.
Mladý vodič. Vyskúšal si jazdu „na nečisto“. 
Počas cesty. Ešte si vypočuť typický zvuk motora. 
Veľkí fanúšikovia. A možno budúci šoféri.
Vraj „princeznička“. Mala by ísť aj do inventára. 
Šoféri poslednej jazdy. Zľava Vladimír Klembara a Miroslav Kotulič. 
Jaroslav za volantom. Zveziem vás? 
Pokojná jazda. Miroslav Kotulič si ju vychutnal. 
Bez čipových kariet. Spomínate si? 
Nadšenci. Previezli sa aj na Cemjatu. 
Starý otec s vnukom. Dušan Brandys si zaspomínal na minulé časy s vnukom Brunom.
Foto: map
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
