S dobrodružstvami z ciest sa prišiel s Prešovčanmi podeliť Čech Roman Vehovský zo Štěpánkovic pri Opave. Jeho púť sa začala v roku 2002. Precestoval celý svet stopom, s minimom peňazí, živil sa prácou na farmách aj fotografovaním. Jeho cieľom bola Austrália.
PREŠOV. Profesiu telekomunikačného technika zavesil R. Vehovský na čas na klinec.
„Najprv som získal na jeden rok letenku na Nový Zéland s medzipristátím v Malajzii. Pozrel som sa aj do Thajska, ale to už som sa musel vrátiť na letisko, lebo platnosť spiatočnej letenky sa už končila. Nechcelo sa mi a vtedy nastal taký kľúčový okamih, keď som sa rozhodol, že vyrazím do sveta ešte raz, ale bez časového obmedzenia. Túžil som po dlhej, otvorenej ceste po svete,“ povedal nám o prvých impulzoch Vehovský.
Doma sa zdržal sotva pol roka, znova si zbalil batoh a vyrazil. Trvalo mu to sedem rokov.
Jeho cieľom bola Austrália
Neplánoval cestu, len chcel, aby bol v zime v trópoch. Nikdy nevedel, kde zloží hlavu. Postupoval pešo, často stopom a to aj povozmi, na zvieratách, loďou a len zriedka autobusmi či lietadlami.
Prestopoval sa cez Balkán, Turecko, prešiel Irán, Pakistán, Indiu, Čínu, Thajsko, Nepál, Srí Lanku, Malajziu, Indonéziu a dokonca sa dostal aj do Japonska, kým dorazil do Austrálie.
Po cestách v horách občas našiel parťáka na pár týždňov, ale väčšinou postupoval sám.
V prírode to vraj bolo jednoduchšie ako vo veľkomestách, kde musel doslova hľadať kúsok zelene, kde by si rozložil spacák. Hotelom sa vyhýbal, ale občas ho ľudia pozvali aj domov. Napríklad na Novom Zélande.
„Jeden večer ma oslovil muž, nepýtal sa ma, kto som, odkiaľ ani kam idem, ale pozval ma k sebe domov na večeru. Kým jeho manželka pripravila jedlo na stôl, ukázal mi miesto, kde môžem prespať. Bolo to pre mňa zvláštne aj lákavé, ale chcel som vedieť, prečo to robí,“ popísal jednu zo skúseností.
Nakoniec sa od muža dozvedel, že kedysi tiež cestoval po krajine stopom a chápe, aké je príjemné občas sa vyspať v teplej posteli, osprchovať sa a dostať varené jedlo. Vraj len teraz chce vrátiť to, čoho sa jemu v minulosti dostalo od iných ľudí.
„Nakoniec mi dal radu. Neutrácaj peniaze. Veci, ktoré majú nejaký zmysel, sa nekupujú, tie sú zadarmo,“ dodal.
Živil sa poctivo
Opýtali sme sa, čo robil, ako si dokázal našetriť na jedlo, základné potreby, prípadne letenky.
„Keď som bol v Japonsku, Kórei aj v Thajsku, zistil som, že sa môžem celkom dobre uživiť predajom fotografií z ciest. Nezbohatol som síce, ale pokrylo mi to náklady a šetril som na lodný lístok,“ vysvetlil cestovateľ Roman.
Pracoval však aj tvrdo na farmách, najmä v Austrálii ako zberač banánov, jabĺk, aj pri zvieratách. Tam si našetril a po sezóne vyrážal na ďalšie cesty po Ázii.
V Austrálii stretol pôvodom Čecha, pána Františka, ktorý mal banánovú farmu a zamestnal ho.
Občas mu išlo o život
O nepríjemných zážitkoch síce nerád hovorí, ale mal aj také. Napríklad vo Vietname ho napadol a ohrozoval gang motorkárov, ale nakoniec to dobre dopadlo.
Na Srí Lanke ho zase v horách uštipla jedna z piatich tamojších najjedovatejších zmijí. Ruka mu neprirodzene opuchla, tak sa vydal na cestu do najbližšieho mesta.
Tam strávil niekoľko dní v nemocnici, ale keďže ho v šoku nenapadlo hada odfotiť, lekári mu neverili, že išlo o zmiju a váhali, či mu podať sérum. Jeho telo s hadím jedom bojovalo niekoľko dní, ale dostal sa z toho.
Horšie to bolo v Pakistane, kde ho pozvali do jednej rodiny na obed. To však nemal robiť. Mal také žalúdočné ťažkosti, že keď sa o niekoľko dní nemohol postaviť na nohy, musel vyhľadať nemocnicu.
Samozrejme, tú najlacnejšiu, ale to netušil, že lieky aj jedlo tam pacientom nosia príbuzní. Chorý a slabý musel hľadať lekárne, kde mu by lieky vydali. Aj z toho sa však dostal a pokračoval v ceste.
Na Srí Lnake stál zoči voči aj rozzúrenému slonovi. Tamojší veterinár mu dovolil pozorovať, ako podáva slonom antibiotiká. Jeden z nich sa však rozzúril a začal okolo seba všetko ničiť.
Ľudia v panike skákali do jazera. Ako s úsmevom hovorí, vtedy sa viac bál o svoj fotoaprát a statív ako o život.
Austrália a návrat domov
Keď sme sa zaujímali, aký najsilnejší zážitok si odniesol z Austrálie, bez váhania odpovedal, že to bola posvätná jaskyňa pôvodných obyvateľov. Sú v nej kresby a odtlačky rúk aborigéncov.
Priložil k nim ruku a cítil vibrácie, akoby sa ho tie odtlačky dotýkali. Považoval to za pozdrav od domorodcov, ktorí v krajine žili tisícky rokov v absolútnej harmónii s prírodou. Stretol tam však veľa ľudí, ktorí ho citovo obohatili.
Prešovskí turisti, ale aj mladí ľudia, ktorí túžia po takom dobrodružstve, ho zasypávali množstvom otázok.
Napríklad, čo mal v batohu, či si vystačil s angličtinou alebo ovláda viac jazykov, či nemal problém s vízami, policajtmi, v bankách pri výmene peňazí a podobne.
Na všetky im trpezlivo odpovedal. Vraj ani angličtina nie je žiadna záruka, musel doslova hľadať ľudí, ktorí tento svetový jazyk ovládajú, preto sa učil základné frázy v rôznych jazykoch.
V bankách zažil rôzne trápne situácie, ale poradil im, ako na to a aj s políciou sa občas ťažko komunikovalo.
V Iráne napríklad za 4 dni dvakrát skončil na policajnej stanici, kde musel prespať. Bolo to však preto, že mu vypršali víza a musel sa rýchlo presunúť do Pakistanu.
Na Filipínach ho zase zavreli pre jeho dobro, lebo tam bola nestabilná situácia a chceli ho chrániť. Zadržali ho však viackrát za nedovolené fotenie, prespávanie na miestach, kde sa to nesmelo a podobne.
Po siedmich rokoch sa rovnakým spôsobom, teda stopom, dostal domov. Zaujímalo nás, či sa dokázal zaradiť do svojho pôvodného života.
„Vrátil som sa v roku 2009, ale už ako iný človek. Stále som ponorený do spomienok na zážitky, ľudí, krajiny, aj preto som sa rozhodol napísať knihy. Cestujem po Čechách aj Slovensku a delím sa o ne s ľuďmi. Možno aj povzbudzujem tých, ktorí snívajú o rovnakej skúsenosti a chcú sa na nejaký čas stať profesionálnymi stopármi,“ povedal nám Roman Vehovský.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
