Novodobí Ikarovia. Tí ráznejší zase mávnu rukou a povedia: Blázni! Tak či onak mnohí z nás závidia vyznavačom parašutizmu ich odvahu, adrenalín, ktorým oplývajú, ale hlavne pocit slobody, voľnosti a iného vnímania gravitácie či nekonečného priestoru.
PREŠOV. Dakto si kúpi jeden zoskok na oživenie nudy, ďalší to dostane ako darček, ale sú takí, ktorí k tomu pričuchli a už sa nevedia odpútať.
Jedinečných „skokanov na padákoch“ nie je naozaj veľa, na východe má dominantné postavenie Prešovčan Patrik Minár, účastník ostatného svetového rekordu v skupinovom zoskoku.
Parašutizmu sa venuje viac než desať rokov a má za sebou cez 2500 zoskokov.
„Nepovažujem sa za nejakého machra, disciplín je totiž veľmi veľa. Špička u nás okrem vojakov má za sebou aj do päťtisíc pokusov, vo svete má elita na konte i desaťkrát viac ako ja, ale títo borci sa tomu venujú od pätnástich rokov a sú to päťdesiatnici,“ prezradil člen Slovenského národného aeroklubu.
Najčastejšie skáče na letisku v Slávnici pri Dubnici nad Váhom alebo v Čechách. „Jedine tam nás lietadlo vynesie do štvorkilometrovej výšky, inak sa skáče maximálne z troch kilometrov...“
Jeho osobákom je zoskok zo 6,5 kilometra, no priznal, že nikdy neskákal tandem a ani po tom netúži.
„Verím sebe, keď skáču dvaja, treba, aby to bolo všetko v rovnováhe. U laikov, ktorí skáču zase so skúseným parašutistom, je to skonštruované tak, že by k fatálnej chybe nemalo dôjsť.“
Necíti strach, len zodpovednosť
Prvý skok absolvoval v Spišskej Novej Vsi. „Odvtedy je to pre mňa droga.“
Vraj pocity pri premiére a teraz s odstupom rokov sú stále rovnaké. Žiadny strach. „Vtedy som mal rešpekt, možno menší stres, aby som niečo nespackal.“
Pulz má vraj stále pri skákaní rovnaký. Podľa neho je to niečo také, ako keď si človek sadne na bicykel. „Beriem to ako rutinu. Pravda je však aj taká, že pokiaľ ide o svetový či takzvaný kalifornský rekord, tak rozmýšľam, aby som niečo nepokazil a zapojil sa do formácie tak ako treba, všetko urobil načas. Je to o zodpovednosti, aby mojou vinou nevyšlo úsilie ďalších desiatok navnivoč.“
Skáče stále v pohode, hoci niekedy nahromadené problémy z bežného života sa premietnu do toho, že zoskoky nejdú ako po masle.
„Vtedy sa naplno nesústredím. Skáču sa akrobatické zoskoky, štvorky či osmičky, kde pracujú viacerí parašutisti naraz. Treba si zapamätať vyžrebované tvary, to, kedy sa otočiť, ako sa navzájom chytiť, a tak stále dookola. Ak nie je myseľ čistá, môžem pokaziť zoskok kolegom.“
Vzrušujúci pád bez padáka
Nielen duševná pohoda, ale aj kondícia zaváži. „Padať rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu voľným pádom obnáša tlak na telo.“
Priebeh skoku vyzerá tak, že približne tri kilometre po opustení lietadla nasleduje voľný pád, vo výške asi 1000 metrov nad zemou (niekedy je táto hranica nižšia) parašutista otvára padák.
„Pád bez padáka je pre mňa zaujímavejší ako vznášanie sa. Chcem byť čím skôr dolu. Za deň zvládnem niekedy štyri zoskoky, inokedy desať. Keď trénujeme, pristaneme, pozrieme video, čo bolo zlé a ideme znovu hore.“
Pravdaže, stávajú sa aj tragické prípady. Niekedy je to ľudské zlyhanie, inokedy zle zabalený padák.
„Pokiaľ nastane fatálna chyba, zväčša jedna jediná vec v súkolí zaváži. Keby tá jediná technická záležitosť bola odstránená skôr, nič by sa neprihodilo.“
Nešťastia sú však všade a aj v iných odvetviach. Poďme ale radšej na športovejšiu časť parašutizmu.
Patrik sa venuje akrobatickým štvorkám, kde štyria pretekári robia isté tvary počas voľného pádu, ktoré opakujú a robí sa to na čas.
„Každý tím má k dispozícii 35 sekúnd a ide o to, koľkokrát stihne vystriedať určené tvary a prechody, zmeny. To je určené žrebom.“
Súťažne sa skáče aj na presnosť. „Pre mňa je to dosť nezáživné, len také vozenie sa na padáku,“ prezradil východniar, ktorý bol členom tímu, čo získal titul majstra Slovenska v tunelovom skákaní – vo štvorkách.
Pri veľkých formáciách s pribúdajúcim počtom účastníkov, ktorí vytvárajú daný tvar, je voľný pád spomalený.
„V Klatovoch pri svetovom rekorde za účasti sto parašutistov som mal na sebe jedenásťkilogramový opasok na dováženie, aby sme padali rovnomerne, bez výkyvov jednej či ďalšej strany,“ prezradil prešovský parašutista, ktorý ako kameraman zvládol množstvo elitných akcií.
Unikátny „Diamond 100“
Váži si však to, že bol členom stočlenného tímu, ktorý sa pričinil o svetový rekord nazvaný „100-way Out Facing Diamond“, keď vytvoril na oblohe formáciu v tvare jednej strany vybrúseného diamantu (niečo podobné ako logo istej automobilky).
„Špeciálne bolo to, že všetci sme boli nasmerovaní jedným smerom. Bežne veľké formácie sa skáču tak, že sa každý pozerá do stredu, aby mal referenčný bod a vedel udržať rovnakú rýchlosť. Tentoraz ale od polovice zostavy boli ľudia, ktorí nevideli, čo sa deje za nimi. Ostatní sa snažili dovažovať a vyrovnávať rýchlosť a tvar.“
P. Minár sa dostal do elitnej spoločnosti ako jediný Slovák (ani z Česka tam nikto nebol) na základe pozvánky troch organizátorov z Anglicka, Nemecka a Francúzska.
„Chodím skákať veľké formácie, bol som členom dvestočlennej zostavy pri kalifornskom rekorde pred tromi rokmi. Inak, svetový rekord v počte parašutistov je štyristo, ale už mám nomináciu na prekonanie tohto rekordu. Bude nás päťsto, len nevieme, kedy sa to uskutoční. Závisí to od toho, ako sa podarí zohnať lietadlá, lebo treba sa dostať do výšky až osem kilometrov.“
V Klatovoch bolo pri rekorde vo vzduchu 5 lietadiel a z výšky takmer 5 500 metrov z nich vyskakovalo sto parašutistov z 15 krajín. Pravdaže, úspechu predchádzal aj tréningový nácvik.
„Základ tvorilo 49 jednotlivcov, ktorí museli byť perfektne dovážení a zvyšných 51 účastníkov sa na nás nabalilo. Malým zázrakom bolo, že od prvého zoskoku sme to všetci chytali, vedeli sme korigovať pád, klesať aj sa dostať nad zostavu. Nemožno byť preváženým alebo nedováženým, lebo pokiaľ sa ma chytí druhý kolega, nastane balans, akýsi nadtlak alebo naopak - parašutista ťahá ostatných dolu.“
Zladiť takúto masu si vyžaduje presné načasovanie vyskakovania. Počas 5-6 sekúnd boli všetci vo vzduchu. Laik sa opýta – ako posledný dostihne prvého?
„Zmení polohu pri voľnom páde, letí po hlave. Pri rekorde bolo viac špecifík, aby sme sa postupne pochytali, otočili. A či sme vedeli, že to vyšlo? Nie, len sme to tušili, ale až po dopade na zem sme si pozreli záznam.“
Daná formácia bola kompletne chytená vo výške 2500 metrov a trvalo to šesť sekúnd, čo je unikátne. Takže tri kilometre trvala akási prípravná doba na rekord, dovedna asi minútu. „Zažil som aj neúspešné pokusy, keď sa formácia zrútila a dokonca na môj chrbát. Takže piaty pokus dosiahnuť svetový rekord bol úspešný, čo bolo výborné,“ dodal Patrik Minár, pričom vypichol zmysel pre maximálnu koncentráciu a vzájomnú pomoc každého člena, keďže treba spolupracovať so zostavou.
Je to aj fyzická drina, lebo držať kolegov za nohu a udržiavať výšku dá zabrať.
To, že sa dostal do vybranej skupiny, považuje za niečo podobné ako vyhrať olympiádu. „Je to vrchol kariéry, ale už sa teším na ďalší historický zápis.“
Patrik Minár. Bol jediným slovenským zástupcom.
Foto: kušo
Autor: zuk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
