Zaujímavú fotografickú výstavu nainštalovali v uplynulých dňoch v Prešove. Autormi sú ľudia po orgánovej transplantácii. Každý z nich má v tele cudzí orgán, a predsa ho prijal za svoj.
PREŠOV. Zažili, čo je to stáť na prahu smrti. Paradoxne, práve tá im pomohla. Avšak, smrť druhého človeka.
Pani Vlasta má transplantované srdce. V 39 rokoch jej hektický spôsob života zastavilo kardiologické ochorenie – dilatačná kardiomyopatia.
„Po štyroch rokoch liečby bola konzervatívna liečba vyčerpaná, lieky už nezaberali. Rapídne zhoršenie prišlo ako odpoveď na všetky pokusy o zlepšenie,“ rozpráva pani Vlasta.
V tom čase neustále bojovala s nevoľnosťou, únavou, vyčerpaním, neustále mala problémy s dýchaním a zavodnením organizmu.
Vyčerpal aj rozhovor
Telo vypovedalo funkcie, dostala sa na listinu čakateľov na transplantáciu. Tá bola jedinou možnosťou záchrany.
„Nikdy som neuvažovala nad tým, ako prichádza smrť. Vtedy som to však cítila. Prežívala som nekonečné noci, keď som nemohla spať, dusila som sa,“ spomína na tie časy.
Vyčerpal ju vtedy aj obyčajný rozhovor. Ako hovorí, najhoršia bola na tom nemohúcnosť, musela len čakať.
Pomáhali jej v tom jej priatelia, rodina, ktorí ju stále podporovali.
Vedela, že smrť je záchranou
Situácia sa zhoršovala. Vlasta si bola vedomá toho, kto, presnejšie čo ju môže zachrániť. Smrť iného človeka.
„Vedela som, kto môže byť mojím darcom, vedela som, že to musí byť mŕtvy človek, s mŕtvym mozgom, ale bijúcim zdravým srdcom. Veľmi som prosila, aby mi ten, kto bude odchádzať z tohto sveta, zanechal svoje srdce – tento jedinečný dar, vďaka ktorému zostanem tu,“ spomína na svoje modlitby k Bohu.
Tie boli vyslyšané. Dostala srdce človeka, ktorého nepoznala, nevedela o ňom nič. Za život teda ďakuje nielen jemu, ale aj rodine.
„Som mu nesmierne vďačná, ale aj jeho rodine, že nenamietala proti odberu orgánov, pretože inak by zmarila moju šancu na život,“ hovorí Vlasta.
Informovanosť bola mizerná
Na ten čas však spomína ako na chvíle, kedy pociťovala nedostatok informácií a chýbal jej kontakt s ľuďmi. Po roku sa teda rozhodla spolu s ďalšími pacientmi založiť občianske združenie ľudí s podobným osudom. Nazvalo ho výstižne – Dar života. Spájajú sa tam ľudia po transplantácii srdca.
„Vieme, aké to je, stáť jednou nohou na druhom brehu a čakať, pokorne prosiť, vieme, aké je to, dočkať sa vytúženého daru, ktorý pre chorých znamená život.“
Vytvorili výstavu
Občianske združenie Dar života má viacero aktivít, jednou z nich je aktuálne projekt na podporu transplantačného programu a darcovstva orgánov, súčasťou ktorého je fotografická výstava, ktorá doputovala aj do Prešova. Nesie názov Krása okamihu. Autormi fotografií sú pacienti pred a po orgánovej transplantácii.
Na fotografiách sú rôzne okamihy ľudského života. Na jednej napríklad zaujme usmiata dvojica. Ide o manželov Peťa a Veroniku.
„Sú to moji mladí priatelia, ktorí sa rozhodli darovať mi obličku v čase, keď som bol už štyri roky na dialýze. Peťo bol vhodným darcom,“ spomína Ivan Bzdušek, jeden z autorov.
Darček, obličku, dostal po Vianociach. Dodnes spomína ako na ten najkrajší darček.
Mottom výstavy je: „Transplantácie zachraňujú ľudské životy! Transplantácie sú nádejou na záchranu! Bez darcovstva orgánov sa však robiť nedajú!“
Výstava bude v prešovskom obchodnom dome na Sekčove (OC Max) k dispozícii do 2. októbra 2014.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
