Pietna spomienka na nespravodlivo väznených komunistickým režimom sa konala v stredu pri pamätnej tabuli na budove prešovskej väznice. Na hrôzy doby spomínali potomkovia i samotní väznení.
PREŠOV. „Bol som zatknutý a obvinili ma, že udržiavam v činnosti mariánsku kongregáciu. V tom čase boli všetky spolky zakázané. Poobede ma zatkli, v noci ma previezli do tejto väznice, dostal som oblečenie väzňa,“ spomínal na jedny z najťažších rokov svojho života pred bránami väznice 91-ročný kňaz Jozef Štofej.
Miesto dostal na samotke, kde bol slamník bez prestieradla, podhlavníka. Strava bola viac ako biedna.
„Tí, ktorí ste tým prešli, tak viete, že to bola čierna káva bez cukru a kúsok chleba na celý deň,“ vracal sa v spomienkach staručký kňaz. Ako povedal, dni si krátil zametaním a neustálou modlitbou.
„Bez modlitby by som tam nebol obstál v pokoji a práve to ma držalo, že som vedel po tejto duchovnej stránke byť spojený s Bohom,“ povedal o svojej sile.
Kňaz robotníkom
Neustále boli výsluchy, chceli z neho urobiť vodcu protištátnej skupiny. Jozef Štofej však hovorí, že nič také nerobil, venoval sa len ľuďom po čisto duchovnej stránke. Vyšetrovanie bolo ukončené pred Vianocami a on bol prepustený do domácej väzby. Do balíka dostal reverendu. Bola zima, nemal ani len čapicu.
V domácom väzení čakal na výkon trestu, ktorý mu začal v polovici augusta. Spomínal na prácu v kameňolome, neskôr, keď ho prepustili, pracoval ako robotník. Teraz stojí pri oltári.
Ako sa v závere vyznal, ďakuje Bohu, že tu pri týchto dverách môže stáť aj teraz.
Stretli sa v kostole, odtiaľ ku „katovni“
Aj takéto svedectvo odznelo pri väznici počas spomienkového stretnutia na nespravodlivo väznených komunistickým režimom.
„Stojíme tu pred fabrikou, ktorá v 50. rokoch vyrábala najväčšie krízy a zlo. Bola to, po vychodňarsky povedané, katovňa,“ povedal Jozef Baník, podpredseda Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Ako spomínal, boli to časy, ktoré boli poznačené snahou zničiť gréckokatolícku cirkev a pripraviť pôdu tak, aby sa ľudia báli.
„Komunizmus bol zločinecká organizácia, ktorá v moderných dejinách Slovenska ani Európy nemá budúcnosť,“ povedal Baník.
Neuveriteľné prípady, more sĺz
Vymenoval prípady, ako popravili 20-ročného chlapca, ďalšieho vzala ŠtB zo svadby a nikto nikdy o ňom doteraz nepočul. Pripomenul vykonštruované prípady, aj chvíle, keď sa brali ľudia do gulagov „do počtu“.
„To sú také toky utrpenia, že keby sa spojili slzy všetkých matiek, babičiek, tak rieka Dunaj taký prietok nemá,“ hodnotil Baník.
Ako dieťa spoznal väzenie
Medzi prítomnými boli aj rodinní príslušníci nespravodlivo súdených. Jedným z nich bol aj Ľudovít Petraško.
„Sedel tu aj môj otec, chodil som sem ako dieťa, tieto priestory poznám aj zvnútra,“ spomínal.
Otca mu obvinili a väznili ako buržoázneho nacionalistu, zo siedmich rokov si odsedel polovicu, pomohla mu amnestia pre väzňov v roku 1960. Ako hovorí, príznačné bolo mlčanie.
„Títo ľudia o tom po prepustení nerozprávali, oni sa pravdepodobne aj zaviazali, že o tom nebudú rozprávať,“ povedal Petraško.
Pri väznici. Zišli sa bývalé obete aj ich rodinní príslušníci.
Vence a kvety. Boli znakom spolupatričnosti a solidarity.
Jozef Štofej. 91-ročný kňaz patril k nespravodlivo odsúdeným.
Jozef Baník. Spomínal na praktiky komunistov.
Modlitba za obete. Bola symbolickou bodkou.
Ľudovít Petraško. V prešovskej väznici sedel jeho otec. Foto k článku: Mária Pihuličová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári