Päť rokov v pozícii primárky. Pôsobí skromne, často sa usmieva a hoci má stresujúcu prácu, nájde si čas aj na písanie blogov, na vydanie knihy a organizovanie benefičných koncertov na podporu vybavenia nemocnice. Písaniu sa chce ešte venovať, no má aj iné tajné plány. Tento rok sa táto primárka Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny stala Top lekárkou roka.

Keď je reč o ocenení, hovoríte o rozpakoch, ale nominovala vás fakultná nemocnica, teda ľudia, ktorí vás poznajú najlepšie. Nemáte pocit zadosťučinenia?

„Cením si to, aj dôveru odbornej verejnosti. Teší ma, že ma ľudia evidujú a akceptujú ako človeka, ktorý sa pohybuje v nemocnici, v tomto meste a regióne. Netajím, že ma to teší, ale hlavne cítim rozpaky. Moja práca pre mňa znamená veľmi veľa. Je to časopriestor, ktorý prináša mnoho strachu, napätia, ale aj krásnych pocitov.“

Ako prežívate stresové situácie, keď vám napríklad po automobilovej nehode privezú naraz viac pacientov?

„Je to ťažké a zložité. Musíme určiť priority, ale v prvom momente nikdy presne nevieme, čo ktorý pacient potrebuje. Niekedy sa môžu tie priority pomotať nesprávnym odberom anamnézy, zhodnotením situácie na mieste nehody, alebo nemožnosťou pacienta vytiahnuť z auta.... Prvý pacient je kritický chorý, my sa naňho doslova vrhneme a urobíme všetko potrebné. Dovezú ďalšieho a ten je na tom horšie, musíme sa prispôsobiť faktu, že keby nám ho priviezli ako prvého, mal by väčšiu šancu prežiť, ale vzdať sa nesmieme. Potom príde tretí pacient a ten je na tom najhoršie. Všetko sa začína odznova, nezabúdať na tých predchádzajúcich, riešiť prichádzajúcich, preto je naša práca vždy o tíme, o rýchlom rozhodovaní a prehodnocovaní možností, o konzultáciách s inými odborníkmi. Musíme byť plne sústredení a koordinovaní. A potom sa stane to, že všetky sily, rozum, emócie aj práca boli nanič a pacient nám odíde. Vtedy je to ťažké a smutné. Keď sa veci nedaria, prichádza beznádej a my musíme bojovať.“

Pacienti si zvyčajne vyberajú chirurga, tí múdrejší aj anesteziológa. Aké to je na operačnej sále?

„Niekedy sú to hodiny zdanlivej nudy a potom minúty hrôzy, keď sa niečo stresujúce deje. Vtedy musíme v rýchlom slede urobiť niekoľko zásadných rozhodnutí a činov, aby sme pacienta bezpečne previedli cez celú operáciu. Vybrať si najlepší postup v jednej sekunde je náročné. Kriticky chorý pacient, ktorého liečime na lôžku oddelenia, nám zvyčajne nevie povedať, čo ho bolí, kde pociťuje problém. Často je v bezvedomí... alebo v umelom spánku. O kriticky chorého pacienta sa stará tím lekárov a sestier, ktorý žije pocitom, že žiadny nález nemôžeme považovať za konečný. Na pacienta číhajú mnohé nebezpečenstvá, zapríčinené chorobou. Stále pochybujeme, či to, čo sme namerali, urobili, zistili... nie je inak. Kladieme si otázky, či sme nemali alebo nemôžeme urobiť niečo iné, aby sme zvýšili šance na zlepšenie stavu, ak vôbec existujú. Hľadáme možnosti, mnohokrát v aktuálnom čase, na danom mieste nedostupné. Transport k nim pacient nemusí prežiť. Mali sme pacientku, nemohla byť transportovaná a potrebovala špeciálnu metódu. Presvedčili sme kolegov z Bratislavy, aby prišli do Prešova aj s vybavením. Nakoniec s nami strávili v nemocnici aj Silvester.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári