PREŠOV. "Sme teraz slobodnejší, ale oveľa viac sa bojíme. Bojíme sa jeden druhého, to je strašné," hodnotí situáciu v našej spoločnosti 25 rokov od pádu totalitného režimu herec Divadla Jonáša Záborského v Prešove Jožo Stražan.
V novembri ´89 na jeho popud herci v Prešove prestali hrať a vedenie divadla dalo scénu k dispozícii študentom a verejnosti na zhromaždenia, aby nestáli v mraze a snehu na uliciach.
Stražan si na začiatok pádu totalitného režimu nespomína ako na niečo „nežné”, vnímal to ako hektickú dobu.
Švajčiarsko tu nebude ani o 500 rokov
„Pospolitý ľud bol v chaose, nevedel, čo sa deje, to vedeli len tí hore. Všetci chceli zmeniť všetko. Predstavovali si to veľmi jednoducho. Mnohí podľahli eufórii, že tu bude o päť rokov Švajčiarsko,” spomína na prvé dni po 17. novembri herec.
S dodatkom, že Švajčiarsko tu nebude ani o 500 rokov.
Aby aj na východe Slovenska, ďaleko od revolučného diania, mali ľudia viac informácií, zdvihol telefón a zavolal priateľom do Prahy. Takto získavali prvé necenzurované správy.
Krátko nato prišiel do Prešova režisér a divadelný vedec Miloš Horanský, ktorý tu predtým robil jednu hru.
Stražan spomína, že na jeho vystúpenie bolo preplnené divadlo.
No boli tam aj kadejakí provokatéri, nasadení eštebáci. Horanský hovoril otvorene a logicky. Nebol optimista, pozeral sa na dianie v socialistickom tábore veľmi realisticky.
Upozornil na komunistov, aby si na nich ľudia dali veľký pozor, „lebo komunista je líška prešibaná”.
Stražan s odstupom 25 rokov skonštatoval, že vtedy sme si to do takej miery neuvedomovali, ale mal svätú pravdu. Na základe horúcich informácií z Prahy divadelníci vytvorili dvojice a išli ich šíriť ďalej.
Chceli ich sprostredkovať ľuďom po dedinách.
Stražan vytvoril takýto pár s kolegom z operety Slavom Benkom.
Po páde opony vyrazil do západného Nemecka
V rodine pád železnej opony využili okamžite a vycestovali s manželkou Kvetou do západného Nemecka. Mala tam brata, s ktorým sa dlhé roky nevideli.
„Keď sme prechádzali cez západnú hranicu, to bol taký pocit, že slobodnejší človek na svete neexistuje. Nás totiž za totality nepustili ani do Juhoslávie,” zdôraznil Stražan.
V Nemecku chceli všetko vidieť - obchody, divadlá. Pripadali si, akoby boli dovtedy vo vlastnom vnútri poviazaní.
Dnes cestujú bez problému za vnučkou Margot do Španielska.
Doba nepriala divadlu
Ďalšie obdobie nebolo priaznivé pre divadlá a už vôbec nie pre Divadlo Jonáša Záborského. Stražan spomína, že ľudia mali iné záujmy, ako chodiť za kultúrou.
Úbytok návštevníkov sa šéfstvo rozhodlo riešiť zlúčením prešovského a košického divadla. Vytvorili Východoslovenské divadlo, proti čomu sa herci búrili.
Tento stav trval tri roky. Po opätovnom zriadení Divadla Jonáša Záborského v júli 1999 nastala ďalšia katastrofa, keď sa v jeho vedení vystriedalo za šesť rokov sedem riaditeľov.
Stražana teší, že situácia sa postupne utriasla, stabilizoval sa kolektív, majú vytvorené prijateľné technické podmienky a kvalita práce ide dopredu.
Hrajú pre vnímavého diváka a majú plné hľadiská. So škodoradostným úsmevom skonštatoval, že televízia im robí zadarmo reklamu, lebo točí bezduché, plytké programy. „Zapnem jednu stanicu - Magálová varí, zapnem inú, varí nejaká ´celebrita´, zapnem ďalšiu, práve dovarili. A toto nám naháňa do divadla ľudí.”
Značkové priateľstvá
Na druhej strane ho mrzí, že vznikli obrovské rozdiely medzi ľuďmi. Existuje vrstva zbohatlíkov, ktorá sa chváli hodinkami, na aké normálny človek robí celý život. Nové priateľstvá vznikajú na základe značkových topánok, hodnoty auta.
„Ak má niekto kravatu za 3 000 eur a druhý má rovnako drahú, tak sú v objatí. Nemajú však potrebu opýtať sa jeden druhého, nemáš nejakú dobrú knihu na čítanie?” Ale proti tomu sme bezbranní, skonštatoval Stražan.
"Ešte, že žijú medzi nami aj takí ľudia, akým je Anton Srholec, ktorého si veľmi váži," dodal herec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
