Predstavujeme dobrovoľníkov, ktorí získali cenu Krajské srdce na dlani 2014. Za každým z týchto ľudí sa skrýva iný príbeh. Spája ich, že konajú dobro bez nároku na odmenu.

Záľubu našli v pomoci závislým

Na počiatku bola náhoda. Dve mladé Prešovčanky išli na stredoškolskú prax do nového združenia, venujúceho sa závislým. Odvtedy sa im venujú pravidelne a mienia aj v budúcnosti.

V prešovskej neziskovej organizácii Trojlístok, ktorá sa venuje ľuďom s rôznymi závislosťami, pôsobia aj dve mladé Prešovčanky. Júlia Lenhardtová a Alena Molčanová sa v Trojlístku po prvý raz ukázali pred troma rokmi.

„Bola to náhoda. Práve vtedy vznikol Trojlístok a nám túto prax odporučila jedna učiteľka zo strednej školy. Povedala, že je to nové, môžeme sa tam ísť skúsiť opýtať. Bolo to hneď oproti našej škole. Keď sme tam prišli, vytvorili sme si vzťah s pracovníkmi i pani riaditeľkou Gabikou. Tak sme si povedali, že neprerušíme kontakt a budeme tam fungovať aj v rámci vysokoškolského štúdia,“ povedala Júlia, ktorá spolu s Alenou študuje sociálnu prácu na univerzite.

Obe sú dobrovoľníčky pri práci so závislými. Či už na alkohole, drogách alebo na hracích automatoch.

„Sú tam abstinujúci alkoholici, ktorí pomocou ergoterapie naberajú iný zmysel života,“ vysvetľuje Alena.

Ergoterapia je liečba prácou. Spolu s klientmi centra dievčatá vyrábajú napríklad dekoračné predmety v chránenej dielni.

To však zďaleka nie je jediná náplň ich činnosti. Pomáhajú pri rôznych akciách, konferenciách, zbierkach.

Závislých, ktorí prichádzajú do Trojlístka, sú desiatky. Z Prešova i okolia. Medzi nimi aj ťažké prípady.

„Počúvali sme také veci, keď niekto opäť spadol do závislosti,“ vravia dobrovoľníčky, ktoré s klientmi Trojlístka tieto veci priamo neriešia. Snažia sa ich udržať pri abstinencii. Nie vždy sa to však darí. Spoločným menovateľom závislých zvyknú byť ich detstvo a prostredie, v ktorom vyrastali.

Dobrovoľnícka práca dievčatá zaujala natoľko, že sa pomoci závislým chcú venovať aj po skončení školy. „Určite chcem robiť sociálnu prácu a asi v tejto oblasti. Táto klientela mňa osobne zaujíma,“ potvrdzuje A. Molčanová.

Súhlasí i J. Lenhardtová s tým, že nevie, či pôjde o závislých na alkohole, drogách prípadne gamblerov: „Nad tým je ešte skoro uvažovať. Ale všetky závislosti sú svojím spôsobom zaujímavé.“

Svoj čas venuje Milan Dujava chorým deťom

Na štúdiách v Bratislave sa mladý Prešovčan Milan Dujava stretol s ľuďmi z Klubu detskej nádeje

Pomáhali vyplniť čas v nemocnici chorým deťom v kardiocentre. Niečo také chcel spraviť aj v Prešove a podarilo sa, dnes vedie 24 dobrovoľníkov.

„Inicioval som, aby sa združenie Klub detskej nádeje rozšírilo aj do Prešova. Nič také som tu nepoznal a pracoval som už nejakú chvíľu v Bratislave s ťažko chorými deťmi a chýbalo mi niečo také aj v Prešove,“ vraví Milan Dujava, ktorý sa k tomuto združeniu dostal v Bratislave: „Klub detskej nádeje oslovoval študentov. Teda dostal som sa k tomu náhodou, cez priateľov, ale na rozdiel od nich som aj vytrval.“

Keďže chcel spraviť také niečo vo svojom rodnom meste, stal sa tu kontaktnou osobou. Dostal potrebné právomoci, zaistil právne veci a dal dokopy partiu mladých ľudí, ktorá svoj voľný čas venuje chorým deťom.

„Dobrovoľník u nás sa venuje deťom tvorivo. Nedáva im peniaze ako iné nadácie, ale čas. Hrá sa s nimi, kreslí, vystrihuje, hocičo. Rozpráva sa s nimi a nadväzuje vzťahy,“ opisuje dobrovoľnú práci M. Dujava.

Koľko času to zaberie? „Návštevy sú presne určené. Je to okolo dvoch hodín každý deň.“

Vyzerá to tak, že dobrovoľník príde do nemocnice, zvolá deti do herne a tam pre ne vymýšľa hry. Prípadne príde priamo k ich lôžku, ak nemôžu z neho vstať a tam sa s nimi hrá.

Milan Dujava stále študuje v Bratislave, a to hospodársku informatiku. Venuje sa i fotografii. No starostlivosť o choré deti mu prirástla k srdcu: „Toto je dobrovoľnícka činnosť, nie profesijná. Najprv som len sám navštevoval tieto deti, teraz odovzdávam skúsenosti. Snažím sa vyškoliť čo najviac ľudí, aby mohli pomáhať ďalej.“

V nemocnici sa stretol s viacerými príbehmi, ktoré ho chytili za srdce. „Chlapec, o ktorého som sa takto staral, po troch mesiacoch zomrel. Nemal ani rodinu,“ spomenul smutný prípad zo svojej dobrovoľníckej činnosti, za ktorú dostal ocenenie. Prekvapilo ho to, neočakával totiž, že si jeho pôsobenie niekto všimne.

Milan Dujava s čatou dobrovoľníkov pomáha deťom. Foto k článku: frk

Manželka hradného pána by vedela rozprávať

Od podnikania si chodieva oddýchnuť k ruinám hradu. Generácia jeho deda ich búrala, on ich zachraňuje. Milan Gladiš je zžitý s Kamenickým hradom. Jeho manželka by vedela rozprávať...

Nepísaným hradným pánom na Kamenickom hrade v okrese Sabinov je Milan Gladiš.

„Som rodený Kameničan. Odmala som pozeral na ten hrad a mrzelo ma, že ľudia v obci si ten hrad nevážili. Mysleli si, že je to len bezvýznamná halda skál,“ vraví M. Gladiš, ktorý sa roky podieľa na obnove hradu.

„Máme občianske združenie Kamenná veža. Funguje 8 - 10 rokov. Aktívne sa hrad obnovuje v posledných piatich rokoch. Chceme naspäť postaviť hrad, aký tam bol, teda aspoň zachovať torzá múrov, aby nám nespadlo všetko, čo sa doposiaľ zachovalo. To je náš hlavný cieľ.“

Najprv prebiehali opravy hradu na kolene, v poslednom čase podporil túto činnosť štát, pričom šiesty mesiac robí koordinátora na hrade Milan Gladiš. Zamestnaných je tam osem ľudí.

„Nabíja ma to. Dáva mi to energiu. Hoci tam manuálne pracujem, chodím si na hrad oddýchnuť od tých svojich podnikateľských stresov. Keby ste sa pýtali manželky, tak povie, že je to bláznovstvo, ale je to koníček, ktorý robíte z lásky,“ vysvetľuje kamenický „hradný pán“ svoj postoj.

Na hrade naozaj trávi veľa času: „Manželka by vám vedela povedať, koľko práce robím pre hrad a koľko času mám na svoje zamestnanie, žeby som vyžil...“

Taký hrad treba opravovať neustále. Gladiš a spol. nikdy nebudú môcť zahlásiť hotovo.

„Má rozlohu okolo štyroch hektárov. Čiže keď niečo opravíme na jednej strane, treba ísť na druhú. Porovnajte si to s rodinným domom na iba 200 metroch štvorcových a koľko práce na ňom je, tak na tom štvorhektárovom hrade bude roboty pre x generácií,“ potvrdzuje Milan Gladiš.

Zaujímalo nás, čím je hrad v Kamenici výnimočný? „Máme obranný val, aký na Slovensku nemá obdoby. S takou hĺbkou, s takou dĺžkou. Práve preň sa ten hrad oplatí zachovať. Aj keď torzá múrov sú strašne malé a je ich málo,“ vysvetľuje M. Gladiš.

Dopĺňa prekvapivú informáciu: „Všetko popadalo, a to aj vďaka našim starým rodičom. Naši dedovia priznali, že tam chodili a búrali to. Asi sa báli, že tam prídu naspäť starí páni, tak to likvidovali.“

Milan Gladiš zachraňuje Kamenický hrad.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári