„Kmitaj mladý, kmitaj!“ kričal starší vojak na nováčika. „Čo sa hýbeš tak pomaly? Máme ti pomôcť?“ pridal sa ďalší. „Nerozumieš?! Máš na to ešte tri a pol minúty a jedáleň bude čistá ako zrkadlo!“
Snažil sa, aby všetko urobil, ako má byť a po chvíli, keď čas uplynul, hrdo sa vypol s tým, že úloha je splnená.
„Nie je to najhoršie, ale mohlo by byť ešte čistejšie,“ zasmial sa jeden zo zabávajúcich sa vojakov a zvyšok mastnej polievky vylial z hrnca na podlahu so slovami: „A teraz ešte raz, mladý, všetko presne podľa predpisov. Ale pozor, minúty bežia!“ Ani nestihol dokončiť prácu, keď k nemu pristúpil mazák prezývaný Potkan a vylepil mu poriadne zaucho.
Staré pažby, ako si mazáci sami hrdo hovorili, sa rehotali, až sa im bruchá natriasali.
Januárový okamih
Šikanovanie ako neoddeliteľná súčasť vojenského života nadobudlo po novembri '89 ešte väčšie rozmery - aj mazáci zacítili závan slobody a po svojom si začali vysvetľovať, čo je demokracia a vojenský poriadok.
Prípad s vyliatou polievkou sa odohral v polovici 90. rokov. Jeho hlavný protagonista Jozef nevedel zniesť ťarchu neustáleho šikanovania a rozhodol sa, že si počká na vhodný okamih.
Ten nastal krátko po Novom roku, keď za nepríjemného počasia členovia jednotky „vykonávali“ zrýchlený presun na 5 km s pridelenou zbraňou.
Zrejme využil nepozornosť veliaceho a ako neskôr prokurátor uviedol v obžalobe, „neoprávnene sa vzdialil z priestoru zamestnania s úmyslom nevrátiť sa späť, pretože bol šikanovaný.“
V tej horúcej chvíli bolo ale dôležitejšie to, že ušiel aj s prideleným samopalom. Nastal veľký rozruch. Nik nevedel, čo sa môže stať.
Zakrátko už cesty brázdili obrnené transportéry a po stope sa vydali príslušníci Vojenskej polície, ktorí kontaktovali aj kolegov z Policajného zboru, Železničnej polície a ďalších zložiek.
Samopal v kanáli
Prípad sa ale odohrával prozaickejšie, čo nikto z tých, ktorí boli nasadení do pátrania, nemohol vedieť.
Jozef sa chcel samopalu čím skôr zbaviť. Nechcel ho nijako zneužiť a ukryl ho v kanáli vzdialenom od kasární asi jeden kilometer. Rozhodol sa, že pocestuje domov k rodičom.
Keď už kráčal bez zbrane, stretol vojaka Milana. „Asi bol zaniesť poštu,“ pomyslel si. Zastavil ho a zveril sa mu s tajomstvom. Potom sa pustil do behu.
Milan neskôr samopal pod poklopom naozaj našiel a odovzdal dôstojníkom. V tom čase už Jozef cestoval domov. Rodičom povedal, že nechce nikam utekať a nebude sa skrývať, ale nevie, čo má robiť. Bojí sa...
Na ďalší deň súhlasil s tým, aby otec zavolal na Vojenskú políciu. O dva mesiace neskôr pred Vojenským obvodovým súdom v Prešove odôvodnil svoje konanie tým, že bol neustále šikanovaný staršími vojakmi.
Za trestný čin dezercie podľa § 282, odsek 1, Trestného zákona si vyslúžil 6 mesiacov odňatia slobody vo vojenskom nápravnom útvare.
Bol to najmiernejší trest, aký mohol dostať - podľa vtedajšieho zákona bola trestná sadzba za zbehnutie 6 mesiacov až 5 rokov.
Nechcel po nikom strieľať
S rozsudkom nebol spokojný prokurátor. Argumentujúc vysokou spoločenskou nebezpečnosťou konania obžalovaného požadoval preňho prísnejší postih, keďže trestný čin spáchal so zbraňou.
„Bol mu vydaný samopal a po skončení zamestnania (zrýchlený presun so zbraňou) ho mal vrátiť! V priebehu zamestnania ale s prideleným samopalom ušiel. Zodpovednosti ho nezbavuje ani to, že samopal uschoval hneď po úteku.“
Vyšší vojenský súd v Trenčíne odvolanie prokurátora zamietol ako neodôvodnené a dal za pravdu prvostupňovému súdu: „Trestný čin dezercie by bol v zmysle zákona spáchaný so zbraňou vtedy, ak by páchateľ použil zbraň na útok voči inému, na prekonanie či zamedzenie odporu, resp. by ju na taký účel mal pri sebe. Ale to, že ju mal u seba iba preto, že sa svojmocne vzdialil v čase, keď so zbraňou mal vykonávať zamestnanie, ale zbraň nepoužil a nemienil ju použiť voči nikomu, nezakladá použitie vyššej trestnej sadzby.”
Iná vec by bola, keby napríklad na svojich prenasledovateľov chcel mieriť, vyhrážať sa im a zabrániť tomu, aby ho zatkli. Pôvodný rozsudok pre Jozefa teda zostal v platnosti.
Neviem však, či mazáci, ktorí si hovorili staré pažby a šikanovali jeho i ďalších nováčikov tak, že temer pol Slovenska muselo byť v pohotovosti, boli svojím veliteľom disciplinárne potrestaní. V zaprášených archívoch som o tom nič nenašiel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
