Na udalosti z konca druhej svetovej vojny v Prešove spomína pamätník Pavel Prokopovič (medzititulky redakcia).
Koncom vojny sme bývali v Solivare. Boli sme šesťčlenná rodina.
Mamka domáca – vtedy máloktorá žena pracovala. Otec bol železničiar. Ako decko som bol zvyknutý na to, že prišiel s „avízom“ vojak zo železničnej stanice, aby otec okamžite nastúpil do služby viesť nejaký mimoriadny vlak.
Otec celú vojnu slúžil. Neraz prišiel zo služby zašpinený po uši, lebo pri nálete sa ukryl do priepustu alebo kanála.
Odprevádzal otca do služby, prišli Nemci
V ten deň (bolo to asi deň pred príchodom sovietskych vojsk) prišiel po otca vojak s rozkazom okamžitého nástupu.
Mama asi tušila, že to môže byť aj naše posledné stretnutie s otcom a preto rozhodla, že všetci, celá rodina, otca odprevadíme na stanicu.
Na stanici sme sa rozlúčili. Otec nastúpil do služby a my sme sa vracali domov.
V tom čase veľa našich susedov odišlo z domov, väčšinou do oblasti Liptovského Mikuláša, lebo bol predpoklad, že okolo Prešova bude možno druhá „Dukla“.
Ustupujúce nemecké vojsko otváralo násilím domy, aby mali kde prespať. Pri návrate zo stanice sme zbadali, že náš dom je otvorený, na dvore pri studni plno nemeckých vojakov. Mamka povedala: „Asi nám otvorili dom.“
Brat, ktorý bol starší, bežal dopredu, vbehol do dvora, kričal a chcel kopať do vojakov v našom dvore, ktorí ho nechápavo odsúvali od seba, hoci on kričal „Čo tu robíte, choďte preč.“
Ja, ako najmenší, som mal vždy zvláštnu úlohu v takých situáciach. Ak mi mamka dala pokyn, mal som začať plakať, a tak som plakal.
Keď sme vošli do dvora, Nemci sa začudovali, že tu sú obyvatelia tohto domu. Oni si totiž z bajonetmi vylomili zámky a pootvárali celý dom.
Keď mamka vysvetlila, že tu bývame a že sme boli odprevadiť otca, ktorý vedie ich vlak, veliteľ dal povel a všetci vojaci nastúpili. Všetci vyšli z domu, pýtali si skrutkovače, skrutky a ostatné náradie, aby nám mohli opraviť poškodené zámky.
Ani vtedy, ani dnes neviem pochopiť, ako to bolo možné, že poslúchli tento rozkaz. Veď prehrávali vojnu, nevedeli, čo je doma s ich rodinami, vedeli, že zajtra – pozajtra už tu nebudú.
Po tom, čo opravili zámky, prišiel veliteľ a požiadal mamku, aby mohli spať v dome a či by sme sa my neuskromnili v jednej izbe. Večer zaspávali u nás desiatky vojakov, doslova na kope.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári