Kamennú, alebo inak povedané, železnú svadbu oslávili v sobotu manželia Veronika a Jozef Cmarovci z Fintíc (okr. Prešov). V dnešnej dobe patria k vzácnym príkladom toho, že manželstvo sa nemusí skončiť rozvodom. To ich už drží úctyhodných 65 rokov. A skutočne je pevné ako kameň.

FINTICE. Nech sa na to človek pozrie z akejkoľvek strany, prežiť s niekým 65 rokov spolu, to je už skutočne umenie.

Ako sa to podarilo manželom Veronike a Jozefovi? „No to viete, jeden musí mať rozum,“ hovorí s úsmevom pani Veronika. Kto ho mal v ich dvojici, sa však nedozvieme. Ani hádky vraj nepatrili k denným „tradíciám“.

„A čo sa budem hádať zbytočne? On trošku pohundral, ako to chlapi vedia, ale potom sme sa zas rozprávali. Veď treba nejako s tým človekom žiť,“ hodnotí manželka. Skutočne sa nehádavali?

„Nepamätám sa, lebo ja som vždy utiekol,“ hovorí so smiechom pán Jozef.

Pani Veronika pochádza z Čeloviec, pán Jozef z Mošurova. Žijú vo Finticiach, kde bývajú v dome po jeho babke. A stretli sa na stanici v Kapušanoch. Ona tam slúžila, on bol železničiarom.

„Chodil popod oblak, pokurizoval,“ spomína s úsmevom pani Cmarová Ani sa vraj veľmi neschádzali, vtedy nebola taká „móda“ ako dnes. Keď sa brali, mala 19 a on 24.

Nenašiel ju, ale Pán Boh mu ju priviedol

Život vraj nebol najľahší. Iná doba, ťažšie podmienky. Gazdiná nemala pohodlie také, ako majú pri moderných výdobytkoch dnešné ženy. Bolo treba variť, prať v rukách, gazdovať, piecť chlieb, robiť na poli.

„Aj ráno o tretej som už vstávala, bolo treba porobiť,“ spomína pani Veronika. Spoločne vychovali 5 detí – 3 dievčatá a 2 chlapcov.

Kým ona pochádza z dvoch detí, jej manžel Jozef z jedenástich. Po rokoch spomína, ako aj uvažoval o týchto rozdieloch.

„Ako sa spieva – nepôjdem za pána, ale za takého, ako som ja sama – tak som si aj ja myslel. Ale videl som, ako jej robota ide od ruky, keď varila na stanici v Kapušanoch,“ hovorí po desiatkach rokov.

Jednoducho si ho získala. A to ju vraj ani nehľadal. Na kapušianskej železničnej stanici sa jednoducho mali stretnúť a nájsť.

„To ju i mňa tam Pán Boh priviedol, nie ja som ju našiel, ale všetko je Božie riadenie,“ hovorí s presvedčením.

Hodovali dva dni, viezli sa na saniach

Pred piatimi rokmi oslávili diamantovú svadbu, teraz je to už kamenná. Pevná ako ich manželstvo. Ako si však spomínajú na ten ich svadobný deň?

„Hodovalo sa dva dni. V pondelok sme mali svadbu, celý deň sa hralo a na druhý deň sme sa brali. Dedina to nebola veľká, svadieb nebolo, mladí sa chceli vytancovať,“ spomínajú manželia.

Veselica bola v dome, najedli sa, vypratali stoly a už sa aj tancovalo. Brali sa vo februári, v zime, ktorá bola iná ako dnes. A na sobáš sa viezli na saniach. „Plno snehu bolo a my sme išli na svadbu do Pušoviec. Inak by sa ani nedalo ísť, len na saniach.“

Ešte dodnes má pani Veronika odloženú svoju svadobnú blúzu, ktorú si dokonca sama ušila.

Stále sa držali Boha

Obaja manželia sa jednomyseľne zhodujú, že toľko rokov vydržali aj s Božou pomocou. Zhodujú sa, že sú si darom navzájom.

Obaja sú hlboko veriaci. Pani Veronika dosiaľ spomína, keď šla ráno na pašu s kravami, cestou sa modlila ruženec. „Nikdy som nevynechala.“

Na pašu ku kravkám si nosila aj knihy. „Tam som sa učila, i vyšívala, i spievala, i plakala, ako prišlo,“ hovorí.

Po rokoch neskôr pracovala v lahôdkach v Prešove, jej manžel na spomínanej železničnej stanici v Kapušanoch.

Obaja prežili aj choroby, no napriek tomu sú obaja na svoj vek až obdivuhodne čulí a aj zdravie im ešte celkom slúži.

Pán Jozef sa môže aj s deviatimi krížikmi pochváliť fantastickou pamäťou na udalosti a dátumy.

Stále s humorom

A nechýba mu zmysel pre humor.

„Človek, keď má trpezlivosť, za ktorú treba bojovať, aj sám so sebou, tak práve tá trpezlivosť prináša ruže. Ale veľa ráz i pichľavé. No pokiaľ sa môžeme zasmiať, tak aj to je dobré,“ prízvukuje.

Zavtipkuje si aj na účet manželky. „Pred 10-15 rokmi som nemyslel na tie roky, čo mám teraz. Videl som, že veľa kamarátov mi umiera. Len aha, ona mi ostáva,“ ukazuje na svoju ženu.

„Ale veď počkaj, už sa vypratám, ostaneš sám,“ odpovedá mu ona so smiechom. Vidno, že sú zohratý pár.

„Šumna je to žena, ale ne moja, to od Pána Boha,“ opakuje manžel a pozerá na ňu aj po rokoch s láskou.

Čím ho zaujala, prečo si vybral práve ju za ženu? „Ta lebo som nechcel chlapa,“ pohotovo reaguje. Frajeriek vraj mal ako maku, ale že vraj neprezradí všetko.

Život nie je ľahký, ale spoločne ho zvládli. „Ňet ruže bez koreňa, ňet života bez trapeňa,“ zhodnotí pani Veronika.

Jeden musí mať rozum

Recept na manželstvo neexistuje. Čo by však odporúčali mladým párom manželia, ktorí to potiahli 65 rokov?

„Nemôžem sa hádať, vadiť, preklínať, keď viem, že ráno musím s tým človekom ďalej žiť,“ hovorí pani Veronika.

„A aby mali vieru v Boha,“ doplní pán Jozef. „Tak, aby sa modlili a mali porozumenie. A jazyk za zubami. Nie, že ja poviem päť a on desať. Ktosi musí mať aj rozum, keď ani jeden neustúpi, tak čo potom? Horšie a horšie. Čím ďalej do lesa, čačina hustejšia, tak sa vraví,“ hovorí pani Veronika.

Nebolo času na rozvod

V deň, keď sa oslavuje sviatok zamilovaných, na sv. Valentína, si manželia Cmarovci pripomínajú svoj sviatok lásky. A ďalšie oslavy sú v auguste. Spoločné. Doslova.

Narodeniny majú totiž manželia dva dni po sebe, len s rozdielom piatich rokov. Pani Veronika oslávi v tomto roku 85 a pán Jozef okrúhlych 90 rokov. Popri piatich deťoch sa tešia z 15 vnúčat a 11 pravnúčat.

„Prežil som všelijaké, ale ľudia sa aj horšie majú. No jedna vec je, nad ktorou rozmýšľam. Že za 65 rokov nebolo času sa rozviesť,“ hovorí so smiechom pán Jozef.

Svadobná foto. Manželia Cmarovci sa vzali 14. februára 1950.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári