A to niežeby som nebola zamilovaná. Už i obrúčkovaná. Ale fakt nemusím ten valentínsky ošiaľ. Veď keď mám niekoho rada, tak asi 365 dní v roku, nielen jeden, nie? A „oslavovať lásku“ môžem hocikedy, keď si zmyslím. A
le ísť do reštiky len kvôli tomu, že je „valentínske menu“, ktoré je rovnako dobré ako to „obyčajné“, len podstatne drahšie (práve kvôli tomu, že je valentínske), to fakt nepochopím.
Okej, nehádžem kameňom do fanúšikov tohto sladkého sviatku, tiež ma v časoch sladkých –násť vedel nadchnúť. Keď som dostala červenú ružu od neznámeho ctiteľa a bola z nej namäkko ešte ďalšie tri mesiace.
Ale prešlo ma to jak psa traktor. Teraz chytám alergiu na všetko červené a ružové a srdiečkové a valentínske.
Vraj sa ľúbia jak dva kone, darovali by si na Valentína aj slona a o pol roka si nevedia prísť na meno. No tlieskam.
Niekto miluje aj bez komerčných sviatkov. A nielen po prvú hádku. Ale aj po 65 rokoch.
A teraz sa už bavme o pravej láske. Takej, čo nemá ani ružové okuliare, ani červené srdiečka. Len triezvy pohľad na svet a schopnosť kompromisov.
„Ani sme sa nehľadali, a predsa sme sa našli,“ napadlo mi, keď som počúvala príbeh dvoch šťastných starkých. Valentína im netreba.
Hoci sa brali práve 14. februára. V roku 1950 to však bol ešte obyčajný deň. No tá ich láska žije dodnes.
A podľa mňa by si zaslúžila aj Nobelovu cenu. Veď ruku na srdce – viete si predstaviť so svojou polovičkou 65 rokov? Ak áno, blahoželám.
Ak nie, uznajme, že dobrého je málo. A keď sa tak pozerám okolo seba, zdá sa mi, že sa to týka aj rozprávkového manželstva.
No i zázraky sa dejú. Tak teda – veľa lásky! (A nielen na Valentína).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
