Divadlu upísal svoj život. Stačilo jedno pozvanie na konkurz doň, ktorý vyhral, a už z neho neodišiel. 22 rokov bol umeleckým šéfom Divadla Alexandra Duchnoviča. Prešiel s ním viacero krajín i rusínskych obcí na východe Slovenska. Pôsobil v ňom v časoch, keď bolo ukrajinské, i po búrlivých časoch, keď ho štatút zmenil na rusínske. Jeden z pánov hercov Divadla Alexandra Duchnoviča Jozef Tkáč.

Ako si spomínate na svoje divadelné začiatky, cestu do divadla?

Chodil som do školy do Svidníka, potom aj do Prešova. Pôvodne som chce študovať na výške ruštinu a angličtinu, kde ma aj zobrali. Bol tam však so mnou aj jeden kamarát, ktorého neprijali, ostal prvý pod čiarou. Šli sme si vtedy sadnúť do krčmy a stretol som kamarátku Helenu Ivančinovú. Opýtal som sa jej, kam ide, a ona, že do divadla na konkurz. Konkurz? „Hej, nejdeš? Treba im chlapca,“ povedala mi. A ja, že dobre, pôjdem. Ona bola prihlásená, ja som šiel vyskúšať. Bolo treba zaspievať, zatancovať, aj čosi zarecitovať. Nakoniec ma zobrali. Tak som šiel do divadla a ten kamarát na moje miesto do školy.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Bolo to presne 23. októbra 1969 a mal som vtedy 19 rokov. Vtedy už divadlo podpísalo spoluprácu s Kyjevským divadleným inštitútom, teraz je to akadémia, ktorá pripravovala hercov. Tam sme dostali možnosť ísť študovať, tak sme šli spolu s Helenou. Vtedy tam už boli aj Jaroslav Sisák, Maša Sisáková, Ivan Stropkovský, po nich prišli Maja Michrinová i Táňa Kučerenková. Ja s Helenou sme boli tretia várka a po nás ešte došli Vašo Rusiňák a Igor Latta. Ale vysoká škola, to boli určite tie najkrajšie zážitky.

Aká bola vaša prvá úloha v divadle?

Mojou prvou úlohou bol Prípad Adama a Evy, kde som hral Adama a bola to taká milá komédia.

A čo tá srdcu najbližšia? Zrátali by ste všetky roly, ktoré ste hrali?

Človek, keď robí tej brandži, tak to už tak neberie, ktorá je tá naj. Beriem to ako moju robotu a tú som sa vždy snažil urobiť dobre. Ale keby som mal vybrať, tak asi napríklad Don Quijote. A zrátať? Asi nie, ale v kronikách a ročenkách je to všetko popísané.

Dostávalo sa vám ako mladému hercovi dostatok priestoru v hrách?

Tak je pravda, že sme boli trošku utlmení, lebo sme boli mladí. Zaužívané bolo: starí kozáci a tí mladí. No boli aj stredné úlohy, čo aj bolo správne, ale nás to niekedy rozčuľovalo. Napríklad kolega mal 54 a hral v Oj nechodi Hricu s dievčaťom, čo malo 18. A my sme boli mladí a nič. To nás i občas nazlostilo. Potom však začala éra Blaha Uhlára a to už bolo iné, už sme začali a vždy sme boli obsadení. Bola to taká nová vlna.

Každá rola je pre herca dobrá, aj tá malá, či nie?

Rusi tak pateticky hovoria: „Aj malá rola je vynikajúca, keď je dobrý herec.“ Ale houby, nie je to pravda. To hovoria herci, čo majú malé roly, ako si to inak ospravedlnia? Človek sa chce sám pred sebou ospravedlniť.

Kde všade ste sa s DAD-om dostali na svojich cestách?

My ako divadlo sme prezentovali nielen rusínske divadlo, rusínsky národ, ale aj celkovo, slovenské divadelníctvo. Aj Slováci nás berú ako rovnocenného partnera, napríklad sme sa vždy kamarátili s Astorkou. Navštívili sme Holandsko, Taliansko, Anglicko. Všade sme sledovali, ako to funguje. Aj sme si vraveli, podľa vzoru Anglicka – založme divadlo, odrežme sa od vemena štátu, zarobíme si sami na seba. Ale kdeže, u nás by to hneď skrachovalo pri tých platoch.

Vy ste v divadle prežili polovicu svojho života, viacero spoločenských režimov. Ako si na to spomínate?

Niekedy boli popri plate aj úväzky, ktoré bolo treba splniť a tak mohla byť odmena. Niekedy sme za jeden deň zahrali aj tri rozprávky.

Prečo sa to teraz tak zmenilo?

Bolo to inak. Boli aj družstvá, neplatilo to len MNV, starostovia, z tých peňazí tak, ako dnes. Z toho, čo naškrabú. Hoci je pravda, že aj ministerstvo kultúry trošku pomáha, snaží sa, ale je to limitované na určitý počet odohraných predstavení za rok. Niekedy to predseda družstva vzal a zaplatilo sa. Pamätám, ako sme chodili po prevádzkach v časoch, keď hospodárenie prechádzalo do kompetencií samospráv. Keď starosta musel rozmýšľať, koho z čoho zaplatí. Prišli sme na jeden obecný úrad a hovoríme, že čo a ako. A starosta na to, joooj, chlapci moji, ja neviem, kde mi hlava stojí a vy tu teraz s divadlom? Škola mi tečie, tu treba peniaze, tam. Nieže divadlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári