Osobnosť maliara Szinyei Merse Pála sa akosi vytratila z hľadáčika pozornosti Šarišanov a pritom to bol človek, ktorý tu s nami žil, tvoril a ovplyvňoval umelecký život v Európe. Mladosť aj najlepšie roky svojho života prežil v Jarovniciach (okres Sabinov). Z jeho tvorby tu neostalo takmer nič. Všetky originály obrazov sú v Maďarsku, Taliansku a v súkromných zbierkach. Jediná zachovaná kresba na Slovensku sú Cigáni a tú má v depozitári prešovské Krajské múzeum. Jarovničania mu však vzdali hold tým, že v zrekonštruovanom kaštieli, v ktorom mal ateliér, teraz vystavujú kópie jeho diel.
PREŠOV. Pre starších Prešovčanov aj Sabinovčanov nie je jeho meno neznáme, hoci tu žil na prelome 19. a 20. storočia.
Vo viacerých rodinách sa tradujú príbehy o tomto nevšednom človeku, ktorý svojským spôsobom a vlastným prístupom súbežne s francúzskymi impresionistami objavil iný prístup k zobrazovaniu prírody.
Vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku jeho diela neprijali, nepochopili a to ho takmer zlomilo.
V tvorbe mal dlhú prestávku, ale potom sa znova odhodlal vziať do rúk štetce a farby a vytvoril kolekciu obrazov, ktorá ohromila znalcov umenia po celom svete.
Miloval prírodu, obdivoval jej dokonalosť a farebnosť a roky premýšľal, ako ju čo najvernejšie zachytiť. To všetko v časoch silného realizmu.
Rád sa túlal po lúkach a lesoch v okolí Jarovníc, poľoval a do pamäte si zapisoval farby rôznych ročných období, ľudí v ich jednoduchosti aj kráse a stále premýšľal ako to má zachytiť na plátno. Pochmúrnosť a presné kontúry realizmu ho nelákali. Túžil po voľnosti a pravde.
Umelcov ateliér. Po rekonštrukcii kaštieľa v Jarovniciach ho nazvali Maľareň. Foto: Mária Pihuličová
Zachovali sa spomienky aj legendy
„Moja babka uňho slúžila a hovorila nám, že to bol dobrý človek, taký vážny, ale že sa s každým vedel porozprávať a nehral sa na pána. Aj do kuchyne zašiel a ochutnával jedlá, radil, čo tam majú dodať. Keď prali v potoku, pozoroval ich alebo kreslil. Tiež sa hovorilo, že mal krásnu ženu, a že ju prehral v kartách s grófom z Fričoviec Imrichom Ghillányim. Neviem, či je to pravda, ale žila tam a vraj sa starala o chudobných vo Fričovciach aj o siroty v Prešove,“ povedal nám pri jednom z rozhovorov Jarovničan Konštantín Jacko.
Už je tiež nebohý, ale možno aj rozprávanie o slávnom maliarovi prispelo k tomu, že sa rozhodol hľadať si vlastnú umeleckú cestu.
Bol zručným rezbárom aj keď o sebe rád hovoril, že je len amatér. Keď bol dieťa, často sa s kamarátmi hrávali pri kúrii Szinyeovcov a nazerali do okien, či tam náhodou po nich niečo neostalo.
Neostalo. Všetko zmizlo. Časť jeho osobných vecí vlastní rodina maliarovho vnuka Szinyei Merse Félixa, ktorý žil v Budapešti.
Dáma vo fialovom. Portrét manželky Žofie z roku 1874. Foto k článku: archív
Maliara Mníchov sklamal
Priateľom sa sťažoval, že ho učia kresliť a kontúrovať realisticky a on túžil po farebnom svete prírody.
Spolužiaci mu vtedy hovorili kolorista. Pri každom pobyte doma sa snažil maľovať tak, ako to videl a cítil, podobne ako francúzski impresionisti, hoci sa s ich tvorbou mohol zoznámiť až v roku 1869 na výstave v Mníchove.
Vtedy prvýkrát videl Coubertove a Manetove obrazy. V tom čase už namaľoval obrazy Matka s deťmi, Gaštany, Fajkár a ďalšie, ktoré doslova hrali farbami. Keď videl obrazy impresionistov, cítil, že ide správnou cestou a doslova sa rozbehol.
Vtedy vznikli jeho najskvostnejšie obrazy ako je Spiaca žena, Hojdačka, Sušenie bielizne, tiež známe obrazy Majáles a Májový výlet (1873). V tom čase mal 28 rokov. Bol to vrchol jeho tvorby, ale ostal nepochopený.
Májový výlet dokonca ponúkol Budapeštianskej galérii zadarmo, ale odmietli ho. Vyčítali mu krikľavosť farieb, kompozičné nedostatky a všednú tému. To ho zdrvilo a vrátil sa do Jarovníc.
Majáles. Najslávnejší obraz z roku 1873.
Utiahol sa do Jarovníc
Začal sa starať o otcovo hospodárstvo a utiahol sa do samoty. V tom istom roku (1873) si domov priviedol manželku Žofiu Probstnerovú.
Z lásky k nej namaľoval portrét Dáma vo fialovom (1874), ale ešte stále cítil krivdu, preto sa viac ako maľovaniu venoval práci okolo hospodárstva. Namaľoval ešte podobizeň svojho syna Félixa, ale postupne strácal chuť tvoriť.
Roky prežil v umeleckej nečinnosti, ale keď mu zomreli tri zo štyroch dcér, rozhodol sa znova opustiť Jarovnice a odišiel do Viedne. Tam v roku 1883 vzniklo dielo Škovránok, ale ani zaň sa mu nedostalo uznania.
Zanevrel na Viedeň, neskôr aj na Budapešť a znova sa vrátil do Jarovníc. Pokúšal sa maľovať, ale znechucovalo ho, že ho považovali za čudáka.
Štetce na dlhý čas odložil a prepadol bezuzdnej zábave, poľovačkám, pijatike aj hazardným hrám.
Manželka Žofia ho opustila, rozviedla sa s ním v roku 1887 a znova sa vydala za baróna z Fričoviec Imricha Gillányiho. Dcéry odišli s ňou a Szinyei ostal so synom Félixom sám.
Znova začal maľovať až v roku 1894. V tom čase vznikli obrazy Potok, Vlčí mak, Oculi, Faun, Jesenná nálada a ďalšie.
O rok neskôr sa zapojil do miléniovej výstavy v Prešove, kde vystavovali Ján Rombauer, Max Kurth, Július Bencúr a Theodor Zemplényi. Do kolekcie 8 obrazov vtedy ponúkol aj Májový výlet a Škovránka.
Potok. Inšpiráciou mu bol potok Malá Svinka (1894).
Kritika prijala jeho tvorbu až po 28 rokoch
Neskôr bola táto výstava prezentovaná aj v Budapešti a kritika nešetrila chválami na jeho diela. Szinyei Merse Pala konečne zdvihli zo zabudnutia.
Uznania v Európe a vo svete sa mu dostáva až po 28 rokoch snaženia. V tom čase namaľoval aj svoj autoportrét vidieckeho gazdu v koženom kabáte. Ten je teraz vo vlastníctve talianskej galérie vo Florencii.
„Konečne sa mi dostáva zadosťučinenia, ale tých 28 rokov, podstatnú časť môjho života, ktoré som prežil v sklamaniach, tie mi už nikto nikdy nevráti,“ píše vo svojich pamätiach Szinyei Merse Pal.
V nasledujúcich rokoch usilovne maľoval a svet jeho obrazy nielenže prijal, ale aj obdivoval. Zomrel v Jarovniciach v roku 1920 vo veku 75 rokov.
Známy prešovský fotograf Kornel Divald o jeho poslednej rozlúčke napísal: „Prišla ho vyprevadiť celá dedina. Nerečnilo sa. Neželal si to. Odznela posledná pieseň. Krojované šarišské dievčatá hodili do hrobu kytice. Majstrova dcéra vykríkla, ženy plakali, chlapi sa dívali ako jarovnická zem prijíma svojho génia.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
