Funguje tu vyše 30 dobrovoľníkov, ktorí svoj čas trávia medzi chorými deťmi. Ich hlavným koordinátorom je 22-ročný študent, ktorý nápad doniesol z Bratislavy. V Prešove ho rozšírili o ambulancie. Práca je tu ľahšia, menej ťažších diagnóz ako v Bratislave. Ťažšia je však v práci s rómskymi deťmi. Avšak, stále je to veľká lekcia do života.
PREŠOV. Zväčša sa ľudia návšteve nemocnice vyhýbajú oblúkom. Nájdu sa však aj takí, ktorí tam chodievajú pravidelne. A dokonca dobrovoľne.
Dobrovoľníci z Klubu detskej nádeje svoj voľný čas obetujú deťom, ktoré na nemocničné lôžko pripútala choroba a oni sa im pobyt v nemocnici snažia aspoň trochu spríjemniť.
Na východe od septembra minulého roku
Starší „brat“ prešovskej skupiny dobrovoľníkov funguje v Bratislave a má už vyše 17 rokov. Práve v tamojšom Klube detskej nádeje strávil štyri roky Prešovčan Milan Dujava.
Dvadsaťdvaročný študent tam fungoval v teréne v bratislavskej nemocnici, kde voľný čas venoval pomoci druhým. V Prešove je teraz koordinátorom dobrovoľníkov.
„Mal som chuť rozšíriť to aj niekam inam. Myšlienka expanzie z Bratislavy vtedy nebola, všetko sa centralizovalo len tam. Keď som dal návrh, tak sa všetka zodpovednosť presunula mne,“ spomína Milan na začiatky.
Tie neboli najľahšie, hlave po právnej stránke. Ako však spomína, najmä zo strany riaditeľky a hlavnej sestry sa stretol s veľkým pochopením a nadšením. Oficiálne začali fungovať v septembri minulého roka.
Vynechali batoľatá
Činnosť v prešovskej nemocnici sa ničím nelíši od tej v Bratislave. „Našou náplňou je deti navštevovať, dávať im náš voľný čas, vykonávať kreatívne činnosti, kreslenie, hry, maľovať,“ opisuje prešovský koordinátor.
Rozdiel je v tom, že v Bratislave sa stretával s inými diagnózami, kde to podľa nich bolo aj podelené na oddeleniach – onkologické, kardiologické a podobne.
V Prešove je len jedno oddelenie s deťmi a dorastom. Zo začiatku fungovali aj na oddelení batoliat, od 1-3 rokov, ale od toho upustili.
„Pochopil som, že máme dosť málo dobrovoľníkov, ktorí by mohli chodiť na istej pravidelnej báze, nestíhali sme chodiť v takom množstve, ako by som chcel. Navyše, s takými deťmi sa veľmi komplikovane pracuje, nie ako so staršími. Boli aj ťažké prípady, a tak som nechcel svojich dobrovoľníkov hneď od začiatku vystavovať ťažkej psychickej záťaži, našli sa tiež týrané deti či aj siroty,“ vysvetľuje Milan.
Práca ťažšia, viac rómskych detí
Na východe je ešte jeden rozdiel, dosť podstatný oproti Bratislave.
„Tu máme možnosť pracovať s vyšším množstvom detí rómskej komunity, čo je pre nás dosť veľká výzva, keďže my sami nemáme príliš veľa skúseností s touto prácou,“ hovorí Milan.
Sám uznáva, že je ešte potrebná aj pre nich edukácia v tomto smere. Ide hlavne o prelomenie jazykovej bariéry, tá je najväčším problémom.
„Je to najťažšie v tomto prípade, zatiaľ sa nám darí posunkovo to lámať, skladať, fungovať s nimi dorozumievaním. Máme tiež dobrovoľníčku, čo čítala v rómskom jazyku, improvizovane, lebo ho neovláda, ale celkom jej to šlo. Aj v tomto napredujeme, aj keď zatiaľ pomaly,“ opisuje s úsmevom Milan.
Stále intenzívne spolupracuje ako koordinátor s Bratislavou, nemôžu sa celkom separovať. Diskutuje s nimi aj dopĺňanie hračiek, teraz aktuálne zostrojil do nemocnice novú poličku na hračky.
Odvahu chce už samotný vstup
Prísť „len tak“ do nemocnice a ísť k cudzím deťom zabávať ich sa môže zdať na prvý pohľad ako jednoduché. Nie je to celkom tak.
Najdôležitejší je vstup na oddelenie, aj to vraj už chce značnú dávku odvahy. Ohlásia sa u sestier, zistia stav detí, ktoré môžu navštíviť, lebo aj tu funguje pravidlo, že musia prv brať ohľad na svoje zdravie.
Spoločne sa s deťmi presúvajú na svoje „pracovisko“, kde sa s nimi hrajú, kreslia a zabávajú ich. Najlepšie je ísť aspoň vo dvojici. Jeden totiž ťažšie udrží pozornosť všetkých detí, ktoré sú rôznej vekovej kategórie.
V Prešove sa Milanovi podarilo zaviesť aj jednu novinku.
„Začali sme navštevovať aj ambulancie. Nie do vnútra, ale prídeme do čakárne, kde si dobrovoľníci zahrajú pexeso, kreslia si. To dieťa je už potom o čosi uvoľnenejšie. Hlavná pointa je dieťa uvoľniť, zlepšiť mu náladu, vytvoriť psychické pohodlie, pre väčšinu detí je to veľmi dôležité.“
Lekcia do života
Nemocnicu v metropole Šariša navštevujú v utorky, štvrtky a piatky, po dve hodiny denne. Striedajú sa tak so známymi Červenými nosmi. Také dobrovoľníctvo hodnotí ako skvelé poučenie do života.
„Je to jedna obrovská životná lekcia. Veci, čo si človek nevážil, neuvedomoval, si zrazu začne veľmi jasne uvedomovať,“ vysvetľuje na margo stretnutia sa s chorobou u detí. Ako sa taký mladý muž dostal k takejto „záľube“?
„Vždy som chcel deti v Afrike učiť angličtinu, čo sa mi asi tak skoro nesplní. Kompenzoval som to takto, videl som príležitosť podať pomocnú ruku tam, kde to potrebujú a zároveň nejako užitočne venovať čas,“ hovorí študent s hlbokým sociálnym cítením.
V Prešove sú stále v začiatkoch. Kým celkovo má Klub detskej nádeje 350 členov, v Prešove je to len približne 34 ľudí. Aj to nie celkom.
„To číslo 34, ten počet dobrovoľníkov, je veľmi mätúcou informáciou. Ak by bol čistý počet tých, s koľkými môžem rátať, bolo by to priveľa, ale máloktorý dobrovoľník skutočne navštevuje pravidelne. Mám systém harmonogramu a rozvrhov tých, ktorí majú čas aj ochotu, aby pravidelne navštevovali, a ostatní sporadicky.“
Stať sa dobrovoľníkom nie je ťažké. Podmienkou je vek 18 rokov a chuť pracovať dobrovoľne a nezištne.
Zvláštne pedagogické znalosti potvrdené papierom nie sú nevyhnutné, o zaškolenia sa postarajú.
Ak sa niekto v tomto smere „nenájde“, nič ho nezaväzuje. Fungujú na systéme zmlúv, ale stále sa berie ohľad na to, že je to dobrovoľnícka práca, môže sa podpísať, ale nikto nemôže byť donútený.
Pravidelnosť? Tá je skvelá
Prísť môže hocikto, kto teda chce. Najlepšie však je, ak sa zachová aspoň istá miera pravidelnosti. Nemusí byť dvakrát v týždni, stačí aj trebárs raz do mesiaca, ale aby to skutočne tak aj fungovalo. Tá pravidelnosť je podľa Milana dosť podstatná a veľa uľahčí. „Ako soľ potrebujeme dobrovoľníkov, čo budú mať čas.“
Ako sme sa dozvedeli, raritou sú chlapci, tí sú vrátane Milana v Prešove len traja. Avšak, okrem študentov majú napríklad aj dve mamičky a dokonca aj jednu babičku. Hranice vekové teda skutočne neexistujú.
„Dobrovoľníci sú draví a nechcem, aby im entuziazmus zmizol. Podstatné je mať ten entuziazmus. A to, že človek neočakáva nič viac, okrem úsmevu detí, ktorý je však neoceniteľnou hodnotou,“ hovorí s úsmevom Milan.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
