Začínal pri dramatickom slove, skončil pri písanom. Niekdajší herec a ochotník divadelnej scény JURAJ NAVRÁTIL je od roku 2004 kronikárom mesta Sabinov. Pred dvoma rokmi jeho prácu ocenili aj na celoslovenskej úrovni. Kronikárske remeslo ho pohltilo naplno. Hovorí, že je to tvorivá činnosť, avšak i beh na dlhé trate, často aj prekážkový. Sám tvrdí, že už je čas to prenechať ďalším, posledná kronika v jeho réžii je tá z roku 2013. Kronikár musí mať podľa neho najmä nadhľad a životné skúsenosti.

Nie ste rodákom zo Sabinova, napriek tomu poznáte mesto lepšie ako mnoho domácich. Ste sabinovským kronikárom. Ako si spomínate na svoje začiatky v meste?

V 90. rokoch som sa nechal „ukecať“ a nastúpil som ako riaditeľ mestského kultúrneho strediska v Sabinove. V tejto funkcii som bol 13 rokov. Bolo to ťažké obdobie, ekonomická kríza, vtedajší prechod, ale mali sme úžasnú podporu z mesta.

Kronikár pracuje so slovom. Mali ste k tomu blízko odmala?

Ako žiak som veľa recitoval, chodil na súťaže, literatúra, poézia, to bola moja záľuba odmala. Hral som už ako malý žiak. V mojej prvej inscenácii som sa ocitol medzi kurzistami (vekovo deviataci), kde som hral Kocúra v čižmách.

Vyskúšali ste si aj písanie?

Písať som nepísal. Nikdy som sa nepokúšal o literárnu tvorbu, to ma ani neťahalo. Ale nejaké veci okolo novinárčiny som vyskúšal, nakoniec som robil tiež aj kultúrny mesačník.

Ako ste sa teda dostali k práci kronikára?

Vďaka bývalej vedúcej odboru, ktorá ma ukecala. Ja som sa jej sľúbil ešte ako riaditeľ kulturáku. Chcela odo mňa, aby som robil s dôchodcami, no ja som sa na to ešte necítil. Tak som jej sľúbil, že raz zoberiem kroniku. A ona na to nezabudla a v 2004 sa mi ozvala.

A z vás sa stal kronikár mesta Sabinov.

A to som nevedel, že od roku 1996 nebola kronika robená. No ja som sľúbil, že to za rok urobím. Deväť rokov – majster sveta. Mal som isté skúsenosti, v kulturáku sme viedli kroniku, aj v divadle. Ale to bolo neporovnateľné. Začal som od teda spätne, no nedobehol som to. To je dôvod, prečo som sa rozhodol, že ešte do roku 2013 dopíšem. A už by bolo potrebné, aby to za rok 2014 zobral už nový človek.

Čiže to plánujete zavesiť na klinec?

Mám 72 rokov. A neviem, či to budem, alebo nebudem robiť. Všetko mi už dlho trvá. Ten vek cítiť každý rok viac a viac. Včera som bol na záhrade s vodou a tá kanva, hoc aj prázdna, no to by ste neverili, ale je z roka na rok ťažšia.

Napísaná kronika vyzerá zaujímavo, ale čo proces jej výroby? Čo všetko musí zvládnuť kronikár?

Jeden rok minimálne je potrebný na to, aby sa dalo všetko zhromažďovať, urobiť zápis. Tiež nájsť systém, prísť na to, že najprv treba spracovať tie tlačové materiály, novinové výstrižky. Kronikár zháňa, pozerá, sleduje, čo sa kde šustlo, či pozitívne alebo negatívne, aj napríklad na tých partizánskych diskusiách. A potom fotodokumentovať všetko, čo sa deje, lebo mesto žije dynamickým životom. Keď sa človek potom pozrie spätne dozadu, tak sa len opýta, toto sa dialo? V tom tempe životom sa nestačíte orientovať. A toto treba mať v hlave, v rukách, pamäti a ja už nestíham.

Dá sa reálne obsiahnuť to kvantum informácií, ktoré napríklad o jednom meste vyjdú?

Niektorí mi vyčítajú, že som ukecaný, že to píšem zoširoka. Ale v roku 2000 vyšla publikácia Dejiny mesta Sabinov. Bol som pri tom, ako mnohí autori mali problémy s časozbernými materiálmi a nadávali na kronikárov. Kronikár nemá mať charakter archívny, ale byť takým „vodítkom“. Ten bádateľ musí ísť do archívu. Kronika ho má „len“ nasmerovať. Vtedy pri písaní z budapeštianskych archívov získali autori oveľa viac materiálov ako v mestských archívoch. Vtedy som si povedal, že ja ju budem robiť zoširoka, aby mali všetko na jednom mieste a nemuseli sa raz o mne vyjadrovať tak ako na adresu mojich predchodcov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári