Členovia prešovského Aeroklubu zažili rôzne situácie. Popri naberaní skúseností pri lietaní na rôznych typoch lietadiel zažili veselé aj nebezpečné okamihy. Každý z nich má svoj príbeh, na ktorý spomína. Výnimka nie sú ani piloti Mikuláš Borodáč a Ľubomír Boháčik. Prežili momenty, pri ktorých im aj po rokoch chodí mráz po chrbte. Pri jednom z nich stála šťastena, pri druhom nie.
PREŠOV. Mikuláš Borodáč má takú skúsenosť s Blaníkom L-13 OK 27-13. Bolo to v júli 1982 a spomínaný vetroň vtedy ešte voňal novotou, naleštený, bez akéhokoľvek škrabanca a citlivý na akýkoľvek impulz pilota.
Menej skúsení piloti si ani netrúfali na ňom zatiaľ letieť a Miki, ako ho aeroklubáci volali, mal byť prvý.
V tom čase síce lietali aj na prešovskom letisku, ale všetky lietadlá museli hangárovať na letisku v Ražňanoch (okres Sabinov).
Vetrone vtedy prevážali do Prešova aj preto, že vojaci im na prešovskom letisku v tom čase nedovolili využívať hangáre.
Príprava na let prebehla a nováčik Blaník L-13 mal zažiť krst vo vzduchu.
Nad Kapušianskym svahom sa Mikimu a dvom mladším kolegom na vetroňoch lietadlo dobre, ale keďže sa blížila búrka, rozhodli sa pristáť. Čakal ich totiž ešte prevlek do Ražnian.
Búrka ich takmer pripravila o život
Mikiho Blaník pripojili k Brigadýru, ktorý vtedy pilotoval Magi (Jozef Petruška). Vzlietli do 200-metrovej výšky a nasmerovali si to nad Šarišský hrad. Vtedy už búrka naberala na sile.
„Severovýchodný vietor sa pomaly menil na tajfún. Leteli sme traverzom asi v 300-metrovej výške nad úpätím hradu a motorové lietadlo v jednom momente vietor doslova katapultoval ako pierko kolmo hore. Kým som si stačil uvedomiť, čo sa deje, bol som v tom aj ja. Na 30-metrovom lane si so mnou vietor robil, čo chcel a namiesto nadhľadu som sa díval na brucho Brigadýra. Vlečná zdvihla nos vetroňa a ja som v panike ešte viac pritiahol výškovku, až ma to švihlo okolo Magiho chvosta. V ďalšej sekunde som sa už díval kolmo do jeho kabíny z vetroňa postaveného na hlavu a v zlomku sekundy sme sa obaja sypali po kolmici k zemi. Ruky aj nohy mi lietali po kabíne, ale uvedomoval som si, že už mám len kratučký čas na záchranu, keď sa vypnem. Našepkal mi to pud sebazáchovy. Vypol som sa a po niekoľkých sekundách som zbadal cestu do Medzian, lemovanú čerešňami, vedľa lán pšenice a pred sebou dom so záhradou. Netušil som, kde skončím,“ spomína na let v búrke Borodáč.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
