Minulú stredu zavítal do Bardejova úspešný rodák, mladý saxofonista Ján Kopčák.

BARDEJOV. V rámci prvej časti programu Našinci vo svete predstavil svoju profesionálnu muzikantskú dráhu, filozofoval o hudbe, cestovaní a improvizácii a v sprievode gitary Sama Marinčáka zahral niekoľko skvelých džezových kúskov.

Romantický saxík

V úvode večera sa predstavil Marián Bukovský s dievčenským saxofónovým orchestrom zo Základnej umeleckej školy Michala Vileca (ZUŠ). Skladbu Pensylvania si dokonca po výzve svojho bývalého učiteľa zaimprovizoval spoločne s nimi.

„V 90. rokoch v každom americkom filme pri romantickej scéne znel saxofón. Strašne sa mi to páčilo a táto inklinácia k romantizmu a saxofónu mi už zostala,“ zaspomínal Janko prečo sa rozhodol práve pre saxofón.
Pred sedemnástimi rokmi aj Kopčák začínal na bardejovskej ZUŠ-ke. „Kedysi v Bardejove pri umeleckej škole fungoval veľký saxofónový Big Band.

A práve vďaka nemu som mohol prvýkrát vidieť more, bolo to pred mnohými rokmi v Taliansku, ktoré som potom ešte párkrát navštívil.“

Zo Žiliny do Grazu

Klasický saxofón študoval na žilinskom konzervatóriu.

„V Žiline som študoval u profesora Mareka Pastírika. Bol to fantastický pedagóg a ešte lepší človek. Keďže sme veľa cestovali a vystupovali, už vtedy som mal možnosť zahrať si so skvelými muzikantmi,“ priblížil svoje študentské roky saxofonista.

Po konzervatóriu sa musel rozhodnúť, či chce robiť klasickú hudbu alebo sa prikloní skôr k džezu.

„No ale povedzte, ako sa dá robiť klasická hudba s týmto nástrojom? Rozhodol som sa preto, že predsa len džez je niečo, čo viac sedí so saxofónom, čo ma viac priťahuje. Už len z toho dôvodu, že je to hudba improvizovaná. A to je niečo, čo sa v období romantizmu trochu vytratilo aj z klasickej hudby.“

Janko mal šťastie a po kvalitnej strednej sa dostal aj na prestížnu vysokú hudobnú školu do Grazu. Historicky prvú školu v Európe, ktorá začala vyučovať džez a ktorú dodnes navštevujú ľudia z celého sveta.

Improvizácia

Džez podľa neho znamená pre hudobníka slobodu hlavne v zmysle improvizácie.

„Je to istá danosť dedukovať z hudby to, čo chce človek hudbou povedať a zároveň vytvárať niečo nové. Je to základná schopnosť každého hudobníka a je to niečo veľmi prirodzené, pretože improvizujeme každý deň všetci,“ prezradil.

„A je to práve džez, ktorý konštantne stavia hudobníkov do tejto situácie, že okej, toto je napísané, môžeš si to zahrať a odtiaľto potiaľ musíš niečo vytvoriť, a hudobníkov núti, aby tvorili. Pri improvizácii človek reaguje na hudobníkov s ktorými práve hrá, ale aj na to, čo počul cestou na koncert napríklad v autobuse, lebo džezový hudobník nemá auto,“ odpovedal hudobník na otázku moderátora večera Juraja Bochňu, čo pre neho džezová improvizácia znamená.

„A veľmi to súvisí aj s psychikou človeka a jeho prirodzenými danosťami. Preto aj študovať džezovú hudbu je veľmi náročné,“ dodal.

Fínsko, Miami, farby a more

Vďaka výmennému pobytu vo Fínsku mohol Ján Kopčák načrieť aj do úplne iných štýlov hudby, inej kultúry a zvykov. Vo Fínsku mal napríklad aj možnosť pracovať s tanečníkmi, ktorí na improvizovanú hudbu improvizovali tanec.

Z Fínska sa Ján Kopčák rozbehol do sveta už ako skúsený hudobník.

„Mal som možnosť ísť do Spojených štátov, konkrétne na Floridu do Miami. Američania sú úplne iní ako napríklad Fíni. Jedna z najzaujímavejších vecí na svete je pre mňa pozorovať rozdiely v kultúre a mentalite. Je to krásne vidieť a vnímať tieto veci, aj keď porovnávať sa to veľmi nedá,“ podelil sa o svoje cestovateľské skúsenosti.

„O to krajšie je teraz vrátiť sa späť na Slovensko, pretože som tu strávil prvých pätnásť rokov života. A tie sú tie najdôležitejšie. Osobne to stále ešte len objavujem, ako silno som s týmto krajom prepojený, napríklad takou rečou. Ak by som mal zostaviť farebnú poslucháčsku mapu sveta, v Nemecku by to bola šedomodrá, vo Fínsku šedá, v južných krajinách Európy oranžová, v Mexiku sýtožltá a Amerika fialovo-lesklá,“ odpovedal na ďalšiu otázku.

Mladý Bardejovčan účinkuje aj na najväčšej zaoceánskej lodi, kde je na palube 8,5 tisíca ľudí tridsiatich až štyridsiatich národností.

Zakotví v Košiciach?

No za najväčšie bohatstvo v živote považuje, že robí to, čo ho baví a v muzike by chcel pokračovať aj ďalej.

„Teraz mám potrebu viac zdieľať a odovzdávať to, čo som sa naučil. Okrem hrania muziky a zarábania peňazí priniesť niečo, čo je dôležité pre iných. Momentálne to vidím tak, že by som od septembra budúceho roka rád pôsobil na košickom konzervatóriu,“ povedal.

„Nech je naše mesto akokoľvek krásne, nie pamiatky sú tým najvzácnejším, čo v meste máme, ale sú to práve talentovaní a šikovní ľudia, ktorí sa možno niekedy potrebujú ukázať vo svete, aby sme si uvedomili, že nám doma chýbajú,“ ukončil večer riaditeľ Hornošarišského osvetového strediska a autor programu Našinci vo svete Juraj Bochňa.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári