Michal Smetanka. Známy multiinštrumentalista, majiteľ súkromného múzea, skladateľ, milovník zvuku. Rodák zo Zemplína si po štúdiu v Prešove našiel svoj domov na Spiši. Ako o sebe hovorí, stále rád sa učí. Momentálne pracuje na novom albume. Deťom dáva miesto plienok pesničky. Popri nedávnej výstave v múzeu stihol doma v Brutovciach v Levočských vrchoch aj vymaľovať. O zvuku ako takom hovorí, že je pre neho už priam úchylkou.
Vaša výstava hudobných nástrojov v Krajskom múzeu v Prešove bola vďaka záujmu verejnosti predĺžená. Koľko nástrojov si mohli návštevníci pozrieť?
Je to zaujímavé, že má verejnosť o toto záujem. Ak som povedal predtým, že nemá, veruže sa ukázal opak. A koľko bolo vystavených nástrojov? To by som musel spočítať. Približne asi sedemdesiat, ale neviem to presne.
A ostalo ešte niečo aj doma?
S matematickou presnosťou môžem povedať, že určite menšia časť.
To je stále dosť.
Ja som práve ten čas využil na to, že som si mohol doma vymaľovať. A prišiel som s hrôzou na to, že je tam toho toľko, že až. Teda, aj s hrôzou, aj s radosťou. Niektoré nástroje mi bude treba reparovať, aby sa na nich dalo vôbec hrať. Ale som veľmi rád, že to tu je a že to mám.
Vy zbierate nástroje po celom svete. Akým spôsobom sa na ne učíte hrať? Ste prirodzený talent, chytíte do ruky „a ide to samo“?
To asi nie. Ale ja by som si ani nedovolil tvrdiť, že viem–neviem ako na niečom hrať. Na všetkom sa dajú dosiahnuť rôzne úrovne hrania, ale ja sa považujem za milovníka zvuku. A tie moje najobľúbenejšie vláčim z celého sveta, lebo na internete ich veľmi nekúpite. Taký synťák hej, ale tento akustický ťažko. Treba ísť tam, kde sa vyrába, optimálne poobťažovať človeka, čo ho robí a ešte keď hneď aj ukáže, ako sa na tom hrá, tak to je vtedy úplne skvelá vec. Nie vždy sa to dá, ale mne to poväčšine tak vychádza.
Mali ste k hudbe vzťah vďaka už skôr, napríklad i vďaka rodinnému prostrediu?
Ja som síce z muzikantskej rodiny, ale dá sa povedať, že skôr z tej klasickej. Otec bol klasický kostolný organista, veľmi dobrý, už je síce nebohý, ale keď som ho posúdil ako vysokoškolák, bola to veľmi slušná úroveň. Mama speváčka, všetky deti sme chodili na základnú umeleckú školu, každé na nejaký hudobný nástroj.
Aký bol ten váš?
Ja som pôvodne klavirista, ale klavíru sa venujem veľmi málo. Občas ho pri komponovaní využijem, skutočne veľmi málo.
Spomínate komponovanie. Aj teraz momentálne pracujete na novom CD. Ako sa rodilo?
Je to nová vec, väčšina inšpirácií je z môjho rodného kraja, zo Zemplína. Sú to piesne, inšpirácie, ktoré som ako študent pozbieral po tetách, babkách, ale aj pri svojej mame, ktorá je výborná speváčka. Nejako ma to chytilo, nakoplo a začal som tieto inšpirácie riešiť, dávať dokopy a vznikol z toho taký materiál, že zas mám problém sa vtrepať na jeden album.
Jeden? A keď sa nezmestíte, nebude to opäť dvojalbum?
Nie, nie, už žiaden dvojalbum nebude. Nie. Alebo... Či? Tak neviem. Uvidíme, keď nazbierame, dáme von. Predsa to len nie je väčšinový žáner.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
