Prvá dáma rusínskej piesne MARKA MAČOŠKOVÁ oslávila v tomto roku jubileum, 75 rokov. V PUĽS-e prežila vyše 40 rokov, prešla s ním celý svet. Hovorí, že hlas je dar od Boha a nikdy ho špeciálne nemusela cvičiť. Na konkurze ju najprv nechceli vziať, ale našiel sa človek, ktorý v nej videl potenciál a veril jej. Napriek jej stálemu úsmevu nemala život vždy ľahký. Po rokoch spomína i na to, ako ťažko bolo spojiť materstvo a kariéru.

Pani Marka, prednedávnom sa konal úspešný koncert pri príležitosti vášho jubilea. Zišla sa skutočne široká folklórna rodina, gratulantov, koľko ste mali vy, nemá len tak hocikto.

Neplánovala som mať teraz koncert, lebo som uvažovala, že bude až na druhý rok. To bude 60 rokov, čo som nastúpila do Poddukelského ukrajinského ľudového súboru (dnešný Poddukelský umelecký ľudový súbor – PUĽS – pozn. red.). Ale prišla za mnou s hotovou vecou Ivetka Svitková a hovorí mi: Chceli sme ti urobiť prekvapenie, ale len s tvojím súhlasom. Nebola som si istá, či stíhame, bolo málo času, ale ona to v úplnej pohode a pokoji zvládla. Jej vďačím za tú prípravu. Za to, že pre niekoho ešte niečo znamenám. Viem však, že tých ľudí je oveľa viac.

Počas koncertu ste si nielen zaspievali, ale i poplakali.

Veľmi si cením každého človeka a s veľkou pokorou vystupujem na každom vystúpení, predstupujem pred toho diváka. Jedno, či je to v meste alebo na dedine.

Je rozdiel medzi koncertmi na dedine a v meste?

Je. V meste mám veľkú trému. Na dedinách si poviem, že sú to ľudia ako ja, že to pochopia. Ale v meste by ma mohli kritizovať. Ale aj kritika je dobrá, lebo keď človek má nejaké nedostatky, treba si v pokore povedať, toto si zlepši, toto nie je dobré. Ja som ani nemala rada, keď ma chválili. Mala som radšej, keď mi povedali, čo zlepšiť, lebo tak sa človek učí.

Krásny hlas je talent, ktorý nemá každý. Pre vás je to aj pracovný nástroj. Natrápili ste sa s ním veľa, kým ste sa „vyspievali“?

Som šťastný človek, až veľmi. Nemusela som sa s hlasom trápiť, študovať. Samozrejme, človek sa zdokonalí v dýchaní, ale naši chodili na hlasovú výchovu a ja som ako jediná nechodila. Ešte nebohý pán Andrašovan mi povedal – Marienka, nedajte si robiť nič s hlasom, lebo to, čo máte, taký dar od Boha, to vám zničia a z vás by nikdy nebola operná speváčka. A to je pravda. Na konkurz som prišla ako drobná, chudučká, hlas nemal neviem aký rozsah a komisia konkurzná bola proti tomu, aby ma prijali. Ale Juraj Kosťuk, môj prvý učiteľ i dirigent i umelecký vedúci, ma prijal, mal hlavné slovo a tak nejako mi veril.

PUĽS mal vyše 120 ľudí, keď sa založil, mal vyše 22-členný zbor. To bola masa. V programe sa napríklad len hodinu spievalo. Boli sme žiadaní. A bolo to také slobodné. Lebo keď máte nejakého koníčka a je aj vašou robotou, tak to človeka baví. Veľa som cestovala, ja, dievča z Potôčkov od Stropkova. Ako dieťa som bola najďalej na jarmoku v Stropkove, Prešov už bolo veľké mesto. A keď som bola v Bratislave, tak som len pozerala, čo to vybudovali za budovy. Všetko bolo pre mňa nové.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári